13. 2. 2009

Padlý prorok

Dňa 2. decembra senátor Bernie Sanders (nezávislý-Vermont) predniesol prejav nazvaný ‘Odkazy Miltona Friedmana: O ekonomickej kríze Spojených štátov’ v reakcii na založenie Inštitútu ekonomického výskumu Miltona Friedmana (MFI) na University of Chicago. Ak by vám nebolo jasné, aký je jeho postoj v danej otázke, to na jeho klope je anti-MFI odznak. Nasleduje preklad jeho prejavu:

Ruka v ruke s Wall Street sa rúca aj odkaz Miltona Friedmana

Zosnulý Milton Friedman bol provokatívnym učiteľom na mojej alma mater, University of Chicago. Dokázal svojich študentov nadchnúť pre štúdium. Bol nadaným autorom a komunikátorom. A dostal Nobelovu cenu za svoj prínos ekonomickej teórii. Avšak Friedman bol čímsi viac ako akademikom. Bol zástancom a popularizátorom radikálnej pravicovej ekonomickej ideológie.

V dnešnej politickej a sociálnej realite sa rozhodnutie University of Chicago založiť Inštitút Miltona Friedmana v hodnote 200 miliónov dolárov (v budove, ktorá dlhé roky poskytovala prístrešie slovutnému Chicagskému teologickému semináru) nebude vnímať ako púhy prejav úcty voči bývalému prominentnému členovi fakulty. Naopak, založením podobnej inštitúcie sa univerzita stavia do jedného šíku s reakcionárskym politickým programom podporovaným najbohatšími, najchamtivejšími a najmocnejšími ľuďmi a inštitúciami v tejto krajine. Friedmanova ideológia napáchala nesmierne škody na americkej strednej triede a na pracujúcich rodinách u nás ako aj po celom svete. Nie je to ideológia, ktorú by slávna inštitúcia ako University of Chicago mala mať záujem podporovať.

Obhajcovia Inštitútu Miltona Friedmana nás budú ubezpečovať, že tu je na to, aby podporil slobodnú a otvorenú výmenu názorov. To môže byť ľahko pravda. Avšak na to, že sleduje jednoduchý cieľ neideologického výskumu, existuje množstvo iných mien, ktoré by človeku napadli namiesto mena najpolemickejšieho a najideologickejšieho ekonóma svojej doby. Moje podozrenia sa iba prehĺbili, keď som si na webstránke University of Chicago prečítal, že donori, ktorí na projekt prispejú sumou vyššou ako 1 milión dolárov budú v rámci inštitútu špeciálny status ako členovia Spoločnosti Miltona Friedmana a bude sa od nich očakávať, že pre inštitúciu sprostredkujú „kontakty na lídrov v oblasti ekonomiky a vlády“. Pracujem vo Washingtone, D.C., a viem, akú moc majú veľké peniaze nad celým procesom. Keď poisťovacie spoločnosti a farmaceutické spoločnosti a ropné spoločnosti a banky a vojensko-priemyselný komplex prispievajú na politické kampane, obyčajne vieme celkom presne, čo za protislužbu očakávajú.

Možno som iba cynický a týchto veľkých hráčov, ktorí do Inštitútu Miltona Friedmana nalievajú milióny, skutočne zaujíma iba podpora otvorenej akademickej diskusie a výskumu. Možno je toto ten prípad. Úprimne, pochybujem o tom. Načasovanie tohto projektu je mierne ironické. Friedman si zarábal na živobytie tým, že pranieroval vládu prakticky na každom rohu. Rovnako ako jeho prívrženec Alan Greenspan, bývalý predseda Federal Reserve, veril, že principiálne neregulovaný voľný trh predstavuje najdokonalejšiu formu ekonomickej organizácie, akú si človek dokáže predstaviť. K tomu len toľko, že pravicoví zástancovia voľného trhu začali v posledných niekoľkých mesiacoch spievať trochu inú pesničku.

Spolu s mojimi kolegami v Senáte sa práve pokúšame zozbierať črepy bankového systému, ktorý na pokraj kolapsu priviedla táto teória deregulácie ako aj neuhasiteľná chamtivosť hŕstky bohatých finančníkov pôsobiacich na trhu a zúčastňujúcich sa na neuveriteľne rizikových – či dokonca nelegálnych – aktivitách. V honbe za vykúpením Wall Street sme videli, ako prezident Bush, minister financií Henry Paulson, ľudia z Americkej obchodnej komory a z Business Roundtable – čiže všetko ľudia milujúci Friedmanove myšlienky a nepochybne ochotní finančne podporiť Inštitút Miltona Friedmana – naruby obrátili svoju dlhodobú rétorickú opozíciu voči vládnym intervenciám. Namiesto toho žiadali, aby sme prišli na pomoc finančným firmám, ktoré sa pred Kongresom postavili do radu na núdzové sociálne dávky.

Všetci títo ľudia, vrátane prezidenta Spojených štátov, nám roky tvrdili, že vláda by nemala zasahovať do systému zabezpečenia zdravotnej starostlivosti ako práva všetkých amerických občanov (‘Aká nehorázna myšlienka!’). Hovorili nám, že vláda by sa nemala angažovať v sprístupňovaní kvalitného vzdelávania pre všetkých ľudí, že vláda by nemala byť poverená dohľadom nad znižovaním emisií skleníkových plynov, že vláda by nemala regulovať znečistenie vzduchu, vody a pôdy a že vláda by nemala poskytovať silnú bezpečnostnú sieť pre naše deti, seniorov a invalidov.

Nuž, ukazuje sa, že keď ich tlačí topánka, môžu sa z nich stať tí najsilnejší zástancovia vládnych zásahov – najmä keď ich zo šlamastiky vykupujú pracujúci ľudia a príslušníci strednej triedy. Ale v tomto prípade nejde len o ekomomickú politiku. Tento prípad siaha hlbšie. Týka sa samotnej podstaty toho, kým sme ako spoločnoť a ako národ. Máme sa my, ľudské bytosti, odvrátiť a predstierať, že nevidíme súčasné utrpenie mnohých našich bratov a sestier? Máme sa uspokojiť s tým, že patríme k národu, kde jedno percento najbohatších čiastočne vďaka friedmanovskej ideológii vlastní viac ako 90 percent najchudobnejších a vrchná desatina percenta vlastní viac ako spodných 50 percent?

Máme ignorovať realitu, že Bushova vláda produkovala stále viac miliardárov zatiaľčo miera detskej chudoby bola s náskokom najvyššia v celom priemyselnom svete? Zhruba 18 percent našich detí žije v biede kým my sme šokovaní, že v našich väzniciach sa tiesni viac ľudí než v akejkoľvek inej krajine sveta vrátane Číny. Mali by sme azda ignorovať tieto skutočnosti? Pri všetkom rešpekte k zosnulému Miltonovi Friedmanovi, jeho ekonomický program nie je ničím viac ako zoznamom želaní tých najchamtivejších a najspeňaženejších záujmov v našej spoločnosti. Na jednej strane túto ideológiu podporujú bohatí a mocní – pravda, ak práve nestoja v šóre na sociálne dávky vo Washingtone; na druhej strane ju prakticky jednohlasne zavrhujú pracujúce rodiny a príslušníci strednej triedy po celej krajine. Ak by som sa postavil pred ľudí na zasadnutí mestskej rady vo Vermonte a požiadal, aby zdvihli ruky tí, čo si myslia, že by bolo dobrým nápadom zrušiť sociálne, zdravotné a nemocenské poistenie, mysleli by si, že som sa zbláznil. Ani jeden zo sto ľudí by nepodporil takúto myšlienku, pretože je navidomoči absurdná.

Dokonca ani jediný konzervatívny Republikán by sa neodvážil kandidovať s programom zrušenia sociálneho, zdravotného a nemocenského poistenia. Mohli by sa pokúsiť zrušiť tieto systémy potom, čo sa dostanú do úradu, ale určite nikdy nebudú o tejto agende diskutovať počas volebnej kampane. Pozrime sa na niektoré položky na friedmanovskom zozname želaní. Predovšetkým, friedmanisti by určite podporili koncept kultúry chamtivosti. Chcú, aby sa z obálok časopisov Time a Newsweek pozerali ľudia zarábajúci miliardy dolárov pretože títo ľudia by predsa mali byť našimi národnými hrdinami. Naproti tomu sa od nás neočakáva úcta k učiteľovi, ktorý zarába 40 000 dolárov ročne tým, že mladým ľuďom rozširuje obzory. Takisto sa od nás neočakávajú sympatie k pracovníkovi detského centra, ktorý si príde na 18 000 dolárov ročne za to, že dáva chudobným deťom príležitosť rásť intelektuálne i emocionálne. Tieto pracovné miesta nie sú považované za dôležité.

Ale ak ste miliardárom na Wall Street, ktorý vymýšľa exotické finančné nástroje čo sa napokon zmenia na bezcenný kus papiera, považujú vás za hrdinu. Pretože táto kultúra chamtivosti impregnovala našu politickú kultúru, šéfovia korporácii môžu dnes zarábať vyše 400-krát viac ako ich zamestnanci bez toho, aby sa museli obávať politických konzekvencií. Tento zoznam želaní pre boháčov by dozaista obsahoval aj skresanie daní pre majetných na najnižšiu možnú mieru. Rovnako by obsahoval zničenie amerického hnutia práce, zrušenie minimálnej mzdy a zlikvidovanie predpisov týkajúcich sa bezpečnosti na pracovisku či bezpečnosti našich potravín a ďalších výrobkov.

Pred očami máme prípadovú štúdiu toho, čo sa stane, ak sa ideológia Miltona Friedmana stane akčnou ideológiou vlády. Počas Bushovho vládnutia sa priemerný príjem americkej rodiny znížil o tisíce dolárov. Milióny Američanov rozšírili rady chudobných. Zhruba sedem miliónov občanov stratilo svoje zdravotné poistenie. Asi tri milióny ich prišlo o svoje penzie. A priepasť medzi veľmi bohatými a všetkými ostatnými sa stala oveľa hlbšou. Pravicoví ekonómovia dôvodili, že máme jednoducho dôverovať schopnosti bohatých ľudí a veľkých korporácií prijať správne rozhodnutia. Nedávna minulosť názorne ukázala, aká hlúpa myšlienka to bola. Naša krajina potrebuje transformáciu. Vystáli sme roky pravicovej ideológie a dychtíme vykročiť iným smerom. Verím, že sa dočkáme hĺbkového preorania sociálnych a ekonomických priorít a že posledné všeobecné voľby predstavujú zavrhnutie pravicových ekonomických argumentov. Verím, že sa dožijeme dňa, keď sa právo na zdravotnú starostlivosť stane súčasťou práv občana Spojených štátov.

Dočkáme sa stiahnutia amerických jednotiek z Iraku a pochopenia, že už nikdy viac nesmieme vláde dovoliť vtiahnuť nás do vojny manipuláciou a podvodmi. Našou úlohou ako pokrokárov je pripomenúť našej krajine, že alternatívy sú naporúdzi, že sociálno-demokratické hnutia v severnej Európe a inde zabezpečili všeobecný prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti a efektívne vyriešili tie druhy chudoby a bezdomovectva, aké vidíme v našej spoločnosti. Toto sa nestane samo od seba: bude to vyžadovať účasť a organizáciu širokých vrstiev. Avšak meniaca sa politická scéna nám ponúkla príležitosť presadiť model sociálnej a ekonomickej spravodlivosti.

Za Bushovej éry – teda v období, keď niektorí z najväčších Friedmanových obdivovateľov riadili americkú ekonomiku – vzrástlo bohatstvo 400 najbohatších rodín v tejto krajine o 670 miliárd dolárov. Napriek tomu máme v našej krajine deti, ktoré nemajú zdravotnú starostlivosť, sú podvýživené a spia na ulici. Z ekonomického hľadiska, z morálneho hľadiska aj z filozofického hľadiska je ideológia Miltona Friedmana totálne mylná. A University of Chicago robí vážnu chybu, keď zakladá novú platformu pre jeho skrachované myšlienky. (Preložené zo stránky In These Times, preložil Daniel Borský)

Bernie Sanders je juniorský senátor Spojených štátov zo štátu Vermont. Slúžil v kongrese - pred zvolením do senátu v snemovni reprezentantov - viac ako 16 rokov. Prečítajte si viac na jeho webstránke.

3 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

ten spodný link nefunguje

Pit-Bull povedal(a)...

ked som si to vsetko cital v podstate som sa nic nove nedozvedel, len som si to precital vsetko v akomsi celku... reagovat na to je zbytocne si myslim, pretoze bolo to tak a bude to tak, machinacie anglickej vladnucej aristokracie a ich pomyselnych ruk a prstov v podobe obrovskych bohacov na cele s politikmi.

Balla povedal(a)...

@Anonymny: link som opravil, teraz uz funguje.