10. 2. 2009

Verejná revolta proti zlodejským plánom na záchranu ekonomiky narastá

Pohľad na davy na Islande, ktoré trieskali do hrncov a panvíc až kým nepovalili svoju vládu, mi pripomenul slogan, ktorý sa v roku 2002 stal populárnym v protikapitalistických kruhoch: „Vy ste Enron, my sme Argentína“. Jeho odkaz bol dosť jednoduchý. Vy – t.j. politici a manažéri zhromaždení na nejakom obchodnom summite – ste ako tí bezohľadní tunelárski papaláši z Enronu (vtedy sme, samozrejme, nevedeli ani polovicu celej pravdy). My – čiže tá chamraď vonku – sme ako tí Argentínčania, ktorí uprostred ekonomickej krízy veľavravne pripomínajúcej tú našu vyšli do ulíc trieskajúc hrncami a panvicami. Kričali ¡Que se vayan todos! („Všetci musia odísť!“) a vynútili si procesiu štyroch prezidentov za necelé tri týždne. Na argentínskom povstaní v rokoch 2001-02 bolo unikátne, že nebolo zamerané proti konkrétnej politickej strane a dokonca ani proti abstraktnému pojmu korupcie. Jeho terčom sa stal dominantný ekonomický model; bola to totiž prvá celonárodná revolta proti súčasnému systému neriadeného kapitalizmu. Nejakú chvíľu to trvalo, ale od Islandu po Južnú Kóreu a od Lotyšska po Grécko sa aj zvyšok sveta konečne dobral k významu sloganu ¡Que se vayan todos!.

Stoické islandské matróny stĺkajúce svoje hrnce naplocho zatiaľčo ich deti rabovali chladničky hľadajúc vhodné projektily (Vajcia? Prečo nie, ale jogurt?) zopakovali taktiku, ktorá sa preslávila v Buenos Aires. To samé platilo pre kolektívnu rozzúrenosť na elitu, ktorá spľundrovala kedysi prekvitajúcu krajinu a mysela si, že jej to prejde. Gudrun Jonsdottir, 36-ročná islandská úradníčka, to vyjadrila takto: „Už mám celej tejto záležitosti až po krk. Neverím vláde, neverím bankám, neverím politickým stranám a neverím MMF (Medzinárodnému menovému fondu). Mali sme dobrú krajinu, a oni ju zruinovali.“

Ďalšia paralela: protestujúci v Reykjavíku si ťažko nechajú zapchať ústa púhou zmenou tváre na vrchu pyramídy (hoci nová ministerská predsedníčka je lesbička). Žiadajú pomoc pre ľudí, nielen pre banky, trestné vyšetrovanie celého debaklu a hĺbkovú volebnú reformu. Podobné požiadavky v týchto dňoch zaznievajú v Lotyšsku, ktorého ekonomika sa zmrštila bolestnejšie ako ktorejkoľvek inej členskej krajiny EÚ a ktorého vláda visí na vlásku. Jeho hlavné mesto sa dlhé týždne zmieta v protestoch, vrátane rozsiahleho štrajku 13. januára, kde prišlo aj na vrhanie dlažobných kociek. Podobne ako Islanďania, Lotyši sú pobúrení neochotou svojich lídrov prijať akúkoľvek zodpovednosť za šlamastiku. Keď sa Bloomberg TV pýtala, čo spôsobilo krízu, lotyšský minister financií iba pokrčil ramenami: „Nič špeciálneho.“

Avšak ťažkosti Lotyšska sú vskutku výnimočné: tie isté politiky, ktoré „baltickému tigrovi“ v roku 2006 umožnili rásť tempom 12 percent sú dnes príčinou bolestivého 10-percentného prepadu predpokladaného na tento rok: peniaze, zbavené akýchkoľvek bariér, odtekajú rovnako rýchlo ako pritiekli, pričom mnoho z nich končí vo vreckách politikov. (Istotne nie je náhoda, že mnohé z dnešných amputovaných ekonomík sa ešte včera nazývali „zázrakmi“: Írsko, Estónsko, Island, či Lotyšsko). Vo vzduchu je ešte čosi, čo pripomína Argentínu. V roku 2001 argentínski lídri reagovali na krízu prijatím brutálneho úsporného balíčka predpísaného Medzinárodným menovým fondom (MMF), ktorý na strane výdavkov škrtol 9 miliárd dolárov z veľkej časti určených pre zdravotníctvo a vzdelávanie. To sa ukázalo ako fatálna chyba. Odbory zorganizovali generálny štrajk, učitelia svoje triedy vyviedli do ulíc a protesty nikdy neutíchli.

Tá istá totálna neochota znášať bremeno krízy je príčinou mnohých dnešných protestov. V Lotyšsku sa hnev verejnosti zameral najmä na úsporné opatrenia vlády – masové prepúšťanie, redukciu sociálnych služieb a oklieštené platy vo verejnom sektore – prijaté v snahe vyhovieť kritériám pre poskytnutie núdzovej pôžičky od MMF (ako vidno, nič sa nezmenilo). Decembrové nepokoje v Grécku vyvolalo zastrelenie 15-ročného chlapca políciou. Ale to, čo ich následne živilo, keď farmári prevzali štafetu od študentov, je rozšírená zlosť na spôsob, akým vláda čelí kríze: banky dostali núdzovú pomoc vo výške 36 miliárd dolárov, zatiaľčo robotníci sa dočkali krátenia penzií a farmári nedostali takmer nič. Napriek nepríjemnostiam zapríčineným traktorovými blokádami ciest 78 percent Grékov verí, že požiadavky farmárov sú primerané. Aj posledný generálny štrajk vo Francúzsku – čiastočne spustený plánmi prezidenta Sarkozyho dramaticky zredukovať počet učiteľov – podporuje 70 percent populácie.

Ako červená niť sa touto globálnou vlnou odporu vinie odmietanie logiky „výnimočnej politiky“, čo je termín, ktorý poľský politik Leszek Balcerowicz použil na podporu teórie, podľa ktorej v čase krízy môžu politici ignorovať legislatívne pravidlá a chvatne presadiť nepopulárne „reformy“. Tento trik sa stáva ošúchaným, ako nedávno zistila juhokórejská vláda. V decembri sa vládna strana pokúsila využiť krízu na pretlačenie veľmi kontroverznej dohody o voľnom obchode so Spojenými štátmi. Vedúc politiku zatvorených dverí do nových extrémov sa zákonodarcovia zamkli v rokovacej sále a zabarikádovali dvere lavicami, stoličkami a váľandami, aby mohli hlasovať v súkromí. Opoziční politici na túto hru nepristúpili: za pomoci kladív a elektrickej píly sa vlámali dnu a zahájili dvanásťdňový okupačný štrajk v parlamente. Hlasovanie sa odložilo a vytvoril sa priestor na hlbšiu diskusiu – čo znamenalo víťazstvo nového druhu „výnimočnej politiky“.

Tu v Kanade je politika výrazne menej naklonená užívateľom YouTube, napriek tomu však zostala prekvapujúco bohatá na udalosti. V októbri vyhrala národné voľby Konzervatívna strana na základe neveľmi ambiciózneho programu. O šesť týždňov neskôr náš toryovský predseda vlády v sebe našiel skrytého ideológa, keď predstavil návrh zákona o štátnom rozpočte, ktorý hodlal zbaviť pracovníkov vo verejnom sektore práva na štrajk a zrušiť verejné financovanie politických strán, pričom nepredvídal žiadne ekonomické stimuly. Opozičné strany odpovedali vytvorením historickej koalície, ktorej v ceste k moci zabránilo iba náhle rozpustenie parlamentu. Toryovci sa práve vrátili s prepísaným rozpočtom: obľúbené pravicové politiky kamsi zmizli a boli nahradené mnohorakými ekonomickými stimulmi.

Poučenie je zrejmé: vlády, ktoré chcú na krízu spôsobenú ideológiou voľného trhu odpovedať akceleráciou tej istej zdiskreditovanej agendy, sa nedožijú toho, aby o tom raz mohli rozprávať. Slovami talianskych študentov skandujúcich v uliciach: „My nebudeme platiť za vašu krízu!“

Naomi Kleinová je ocenená žurnalistka, nezávislá komentátorka a autorka medzinárodného bestselleru
New York Times s názvom The Shock Doctrine: The Rise of Disaster Capitalism (september 2007). V minulosti napísala medzinárodné bestsellery No Logo: Taking Aim at the Grand Bullies a zbierku Fences and Windows: Dispatches from the Front Lines of the Globalization Debate (2002).

(Preložené zo stránky AlterNet/The Nation, preložil Daniel Borský)

4 komentáre:

Pit-Bull povedal(a)...

Celkou putavy projekt z produkcie s oznacenim V

>>> http://goodgame.sk/sk/online_filmy/dokumentarne/Desifrovani_minulosti_Konec_sveta_2012/

Anonymný povedal(a)...

Niekomu sa mozno ten projekt zda putavy ale podla mna to bol zas iba taky zlepenec vlastnych historickych interpretaci a vyhahov z kontextu, poohybanych polopravd a ucelnym nachadzanim suvislosti pre vlastne potreby. (napr. Maysky kalendar myslim uplne nekonci v 2012 ako uviedli, ma to byt koniec dalsieho cyklu, mozno zakonceny katastrofou) V poslednych mesiacoch sa o roku 2012 pise viac ako je zdrave. Zacinam mat z toho pocit, ze by to mohol byt nejaky nastroj na celkovu naladu spolocnosti pre zmiernenie dopadov krizy a protestov v mene hesla: Naco sa vzrusovat nad krizou, ked aj tak bude coskoro konies sveta. Mohol by to byt dobry zaklad a namet na dalsi konspiracny dokument ;)
Marek

Pit-Bull povedal(a)...

Je samozrejme, ze dokument zmieta v sebe plno pochybnosti no samotny autori to nespochybnuju no v skutku jedna vec ma zaraza, pri badani bo akejsi pravde som dospel na par zaujimavich zisteni ohladne cenzuri na tuto zalezitost: Knihy pisuce o nibiru ako vyhasnutom slnku s obrovkou gravitaciou je zobrazene uz v davnych ritinach v hlinenych doskach ci inych historickych sumerskych pamiatkach a su dopodrovna rozkreslene. Stretneme sa s tymto ukazom na originalnych uz spominanych dokumentoch. Pri citani viacerich knih som zistil, ze tieto ritiny so zobrazenim tychto planet boli doslova vyretusovane. Krasne to je vydno na ritinach v zamarovskeho knihe pred a po 89. Doslova je tu citit znacnu davku "orwelizmu" ako aj v neskorsom badani a samozrejme pri videu vyznamneho politika, ktory odhalil a prezradil vladne tajomstvo o budovani ukritov pre 2 miliony norov. Zoberme si kolos ako je NASA. Vyjadrenia? takmer ziadne. az teraz nedavno sa na zaklade ziadosti, ktora podla zakonov trva 7 rokov kym sa k odtajneniu pristupi vyslo na povrch o zaloznom plane v pripade zlihania misie na mesiac no vypovede o tom co videli samotny kozmonauti su velmi zaujimave: "Nevideli sme tam nic, nieje tam nic" hm... super veta na kozmonauta co prileti z mesiaca :D to iste aj navstevnici USS stanice. nikdy, nikde nic len pri zaberoch z druzice raketoplane vzlieta a preraza poslednu vrstvu a znicoho nic obrovskou rychlostou prilieta a v zapeti pruto meni smer neznami objekt. Kazdy ma svoju pravdu no zial bohu pravda je taka, ze suvislosti a hlavne faktov je tu viac nez dost to sa netyka len toho kalendara, je to len jedna z nahod, ale pravdou je, ze teleso tzv. nibiru je a prejde kolo nas pri zrovnani planet v jednu pomyselnu priamku... co sa stane po tom "vy jen buh" :D

Mark povedal(a)...

Svojim komentarom som nemal v umysle narazat na nezmyselnost daneho dokumentu. Videl som uz desiatky podobnych o roznych temach. Jedny menej okate nez druhe. Kde je a kto ma pravdu, to je otazka :) Ako su tajomne veci medzi nebom a zemou, tak su aj tajnosti medzi vladami a ludom ;) A tych tem, pohrom, koncov sveta je take mnozstvo, ze snazit sa vsetko pochopit je zrele na psychiatra. Ale pevne verim, ze aspon nieco z tych zaujimavosti sa dozviem alebo budem ich svedkom.
Marek