Zbrojenie na pomoc hospodárstvu

"Pod krycím plášťom boja proti hospodárskej kríze Spolková vláda urýchľuje vyzbrojovanie nemeckej Bundeswehr. Kto sa snaží prekryť nákup tankov a bojových sond programom na oživenie hospodárstva, ten očividne zavádza", hovorí Inge Höger (poslankyňa parlamentu) o plánoch spolkovej vlády, financovať v rámci hospodárskeho programu II vojenské nákupy pre nemeckú armádu. Odborníčka na odzbrojovanie zo strany nemeckých ľavičiarov (DIE LINKE) ďalej hovorí:

"Z tých 500 miliónov eur z hospodárskeho programu II, ktoré Bundeswehr získa, sa väčšina má použiť na nákup zbraní. Nehovoríme tu len o nejakých 1000 samopaloch, ale o zaobstaraní ťažkej vojenskej techniky: okrem 37 obrnených a do veľkej miery ozbrojených cistiern sa má nakúpiť aj 34 obrnených bojových vozidiel typu Dingo 2, 10 pancierových vozidiel typu Fennek a jeden pancierový mažiar Wiesel 2. Tieto informácie sme získali priamo od spolkovej vlády po tom, ako sme sa opýtali, na čo budú peniaze použité. Okrem toho majú byť za 22 miliónov eur nakúpené ťažké bojové sondy. Stávame sa teda svedkami tajného navyšovania armádneho rozpočtu. Zaobstarávanie tejto vojenskej techniky nepodlieha absolútne žiadnej demokratickej kontrole. Balíček na záchranu hospodárstva má zjavne financovať aj vojnu v Afganistane, pretože tieto obrnené vozidlá sa vyznačujú predovšetkým svojou rýchlosťou, obratnosťou a tým, že môžu byť rýchlo prepravované vo vzduchu. Z vyzbrojovania profituje len málo ľudí, veľké množstvo to však musí zaplatiť. Vyzbrojovanie je bezpečnostné riziko a k tomu ešte aj veľmi kontraproduktívne vzhľadom k stagnujúcej ekonomike. Peniaze, ktoré sa použijú na vytvorenie jedného pracovného miesta v zbrojárskom priemysle, by dokázali vytvoriť štyri až päť pracovných miest v oblasti zdravotníctva alebo školstva. Potrebujeme investície do civilnej budúcnosti, ďalšie vyzbrojovanie nerieši problémy, len prehlbuje už existujúce."

Iba včera minister obrany Jung s radosťou vyhlásil, že pancierové vozidlá typu Dingo 2 sa dostanú rýchlejšie do Afganistanu, lebo budú financované pomocou hospodárskeho balíčka. Okrem toho Bundeswehr v súčasnosti hľadá možnosť, akým spôsobom čo najrýchlejšie dostať do pohoria Hindúkuš kolesové tanky. Ministerstvo obrany v utorok vyhlásilo, že dodatočné finančné prostriedky z druhého balíčka na pomoc hospodárstvu by mohli byť použité okrem iného aj na urýchlenie dodávok vozidiel typu Dingo 2. Z kruhov Bundeswehru prenikli informácie, že by sa malo jednať konkrétne o 34 hliadkových a zabezpečovacích vozidiel pre Afganistan. Hospodárska kríza a vojna sú v tomto ohľade zjavne tak úzko spojené, ako len zriedka. Výdavky na zbrojenie prevyšujúce výšku povoleného rozpočtu sa zdôvodňujú tým, že pomôžu hospodárstvu. Zbrojný priemysel so svojimi bezpečnými zákazkami definitívne nepotrebuje podporu. Napriek všetkému úsiliu redukovať vojenský rozpočet sa takto dodávaju zbrojnému priemyslu bez parlamentnej kontroly stále ďalšie peniaze. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Japonskí vedci: Globálne otepľovanie nespôsobuje človek

Japonskí vedci sa v novej správe štátnej energetickej komisie dramaticky dištancovali od OSN a na západe prevládajúcej hypotézy o klimatických zmenách. Traja z piatich výskumníkov nesúhlasia s názorom IPCC (Medzivládny panel pre klimatické zmeny), že nedávne otepľovanie je predovšetkým následkom ľudských priemyselných emisií a skleníkových plynov. Ďaľšou zaujímavosťou je, že japonskí vedci si nedávali pred ústa servítky a upustili od jemných a nevýrazných formulácii, ktoré sú inak pre správy tohto typu typické.

Jeden z piatich vedcov prirovnáva počítačové predpovedanie klímy pomocou klimatických modelov k starovekej astrológii. Iní zase kritizujú nedostatočné a nepresné teplotné údaje z americkej pevniny, ktoré sa používajú na podporu hypotézy a prehlasujú, že jednoznačný trend otepľovania, ktorý prebiehal od stredu 20. storočia, už nie je sledovateľný.

Správa Japonského spolku pre energiu a zdroje (Japan Society of Energy and Resources, JSER) je udivujúcim vzdorom voči medzinárodnému tlaku a prejavom dôvery v japonský morský a astronomický výskum. Verejne financovaný výskum na západe jednotne zastáva hypotézu, podľa ktorej sú priemyselné vplyvy primárne zodpovedné za klimatické zmeny, aj keď sa v poslednom čase objavili aj tu určité pochybnosti. Iba jeden z piatich najvýznamnejších japonských vedcov podielajúcich sa na tejto správe, súhlasil s hypotézou, že človek je hlavnou príčinou globálneho otepľovania.

JSER je akademický spolok, ktorý zastrešuje vedcov z výskumných oblastí energetiky a zdojov. Okrem toho pôsobí aj ako poradca vlády. Správa sa objavila už minulý mesiac, venovalo sa jej však len veľmi málo pozornosti. Stránka The Register preto vypracovala preklad dokumentu - prvý svojho druhu, ktorý sa objavil na západe. Kto chce, môže si prečítať preklad najdôležitejších častí správy JSER po anglicky na týchto stránkach. Nasleduje krátke zhrnutie:

Zhrnutie

Traja z piatich najvýznamnejších vedcov argumentujú, že nedávne klimatické zmeny sú zapríčinené prirodzenými cyklami a nie ľudskou priemyselnou aktivitou, ako to tvrdia politickí aktivisti. Kanya Kusano je programový riaditeľ a vedúci skupiny zemského simulátora (Earth Simulator) v japonskej agentúre pre morsko-zemskú vedu a technológiu (Japan Agency for Marine-Earth Science & Technology, JAMSTEC). Vo svojom výskume sa zameriava na nevyspelosť simulácii, ktoré sa používajú na podporu teórie antropogénnych (zapríčinených človekom) klimatických zmien. Úplne bez diplomatických kecov ich Kusano prirovnáva k starovekej astrológii. Po vymenovaní množstva chýb a odvolaní sa na stanovisko samotného panelu IPCC, podľa ktorého sú prirodzené príčiny klímy aj dnes ešte stále takmer vôbec nepreskúmané, Kusano usudzuje, že "tvrdenie (IPCC), že odteraz sa budú atmosferické teploty s veľkou pravdepodobnosťou postupne a monotónne zvyšovať, by sa malo považovať za nedokázateľnú hypotézu."

Shunichi Akasofu, riaditeľ medzinárodného arktického výskumného centra na Aljaške, túto teóriu kritizoval už v minulosti. Akasofu využíva historické údaje na vyvrátenie tvrdenia, že nedávne teploty predstavujú nejakú odchylku: "Mali by sme byť opatrní. Téoria IPCC, že teplota sa od roku 2000 zvýšila spolu s množstvom CO2 v atmosfére nie je ničím iným ako hypotézou." Akasofu nazýva trend otepľovania po roku 2000 hypotetickým. Najtvrdšie slová adresoval ľudom, ktorí prezliekajú domnienky za fakty. "Predtým, ako si to vôbec stihol niekto všimnúť, sa pravda nahradila touto hypotézou. Treba skoncovať s názorom, že zákonite príde k veľkej katastrofe." (Preložené zo stránky The Register)

Hayek: Veľké banky sú finanční banditi a idioti

Nicolas Hayek podľa finančného denníka "cash" už stratil trpezlivosť s UBS (Union Bank of Switzerland) a CS (Credit Suisse). Šéf hodinkárskej firmy Swatch oznámil, že stiahne všetky svoje peniaze z účtov, ktoré má vedené v týchto bankách. Ako prvý hovorí otvorene, že sa obáva bankrotu Credit Suisse, a že pohŕda obchodným správaním sa jednotlivých bankárov. "Z týchto pár finančných banditov a idiotov sa idem zblázniť. Nemajú ani tušenie, ako mi lezú na nervy." V rozhovore so západošvajčiarskými novinami "L'Agefi" sa väčšinový akcionár obchodnej skupiny Swatch otvorene sťažuje na bankárov. Hovorí, že "sprostí a nečestní bankári prešpekulovali naše peniaze, aby sami sebe zaistili prehnané bonusy a výhody." Hayek v dôsledku finančnej krízy stiahol aktíva obchodnej skupiny Swatch z UBS a Credit Suisse - obáva sa krachu oboch veľkých bánk.

"Ak skrachuje UBS, stratili by sme viacero miliárd frankov", obáva sa Nicolas Hayek. Na toto apokalyptické riziko Swatch Group nepristúpi. Ale Hayek nestratil len dôveru v UBS, svoje problémy má aj s Credit Suisse - v tejto banke redukoval svoje obchody do ešte väčšej miery. "Swatch ponechala malú sumu peňazí vo veľkých bankách, predovšetkým v tej, ktorá je podporovaná Spolkovou vládou", hovorí Hayek. Všetky ostatné peniaze sú uložené v banke Postfinance, Aargauskej kantonálnej banke a v iných bankách. Tisíce súkromných klientov v priebehu minulých mesiacov tiež preniesli svoje peniaze do menších peňažných inštitútov so štátnou garanciou a do bánk skupiny Raiffeisen.

Doteraz však nebolo známe, že aj podniky zrušili, alebo aspoň redukovali svoje obchodné vzťahy s UBS. Odborníci sú presvedčení, že imidž UBS a CS sa kvôli Hayekovmu rozhodnutiu poškodí: "Ak sa úkažkový podnikateľ typu Hayeka takto vyjadrí, tak to nasvedčuje fatálnemu vývoju", povedal Bernhard Bauhofer, šéf manažérskej firmy Sparringpartner v rozhovore pre "cash". Ďalšie negatívne správy pre veľké banky priniesla dnes internetová stránka "comparis.ch". Nový prieskum medzi konzumentami nasvedčuje tomu, že takmer pre polovicu všetkých poberateľov hypoték UBS neprichádza do úvahy. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Daň z príjmu v Spojených štátoch je nezákonná

Celá diskusia vo Švajčiarsku o bankovom tajomstve a údajnom ustúpení Spolkovej rady, finančnej dozornej rady FINMA a banky UBS po vydieraní americkou justíciou vo veci úradnej pomoci kvôli kráteniu daní sa zakladá na úplne nesprávnej premise. A to tej, že existuje zákon, ktorý by ukladal Američanom povinnosť, platiť daň z príjmu. Taký zákon neexistuje! Ústava Spojených štátov dokonca zakazuje súkromnú daň z príjmu. Stíhanie občana za porušenia zákona kvôli kráteniu daní je teda nemožné. Ani Švajčiarsko teda nie je povinné v tejto veci povoliť americkým úradom nazrieť do údajov bankových klientov.

Tento celý príbeh sa zakladá na gigantickej lži a nepravdivej domnieke. Ústava hovorí, že zdaňovať sa smú len podnikateľské činnosti alebo preprava tovaru, nie súkromný príjem. Povinnosť platiť daň z príjmu je jeden z najväčších podvodov, aké vláda Spojených štátov vo svojej histórii uskutočnila. Už viac ako 100 rokov núti svojich občanov platiť daň z príjmu bez toho, aby v tejto veci existoval nejaký zákon. Táto "povinnosť" bola zavedená spolu s vytvorením súkromnej centrálnej banky Federal Reserve Bank v roku 1913. Globálna elita musela nájsť cestu, akou získať späť úroky z požičiavania peňazí štátu - vznikla teda nová daň. Daň z príjmu slúži v podstate výlučne ako poplatok FEDu za úroky. Pracujúci občania sa tak stali otrokmi súkromných centrálnych bankárov.

Keby sa súkromná inštitúcia FED, ktorá vydáva dolár, zrušila, a Spojené štáty by si vytvorili vlastné peniaze, neexistoval by dôvod pre platenie úrokov alebo pre vyberanie nezákonných daní na ich financovanie. Bez FED by teda neexistovali úroky, ktoré musí štát platiť za každý požičaný dolár, a štát by nemusel vyberať daň z príjmu, aby tieto úroky dokázal zaplatiť - zmizlo by teda aj otroctvo. Americký štát má dostatočné príjmy z podnikových, obratových a kapitálových daní, aby dokázal pokryť svoje výdavky.

Americký federálny daňový úrad IRS vymáha daň z príjmu pomocou zastrašovania a strachu, nie na základe zákona, ktorý by jej to dovoloval. Vyberanie tejto dane sa zakladá na nezákonnom výkone moci. Ľudia si len myslia, že musia platiť. Cítia sa byť zastrašovaní štátnym aparátom a sú bezmocní. Pritom je možné brániť sa. Existujú stovky súdnych prípadov, v ktorých federálny daňový úrad IRS obžaloval občanov kvôli kráteniu daní. Súd nasledovne vyzval IRS, aby predložil príslušný zákon k daniam z príjmu. Nepredložili ho, pretože žiaden neexistuje. Obžaloby boli odmietnuté a zrušené. Bez zákona nemôže existovať porušenie zákona.

Platenie dane z príjmu nie je povinné, ale dobrovoľné. Vytvára sa len dojem, že ju treba platiť. Existujú mnohí bývalí zamestnanci IRS, ktorí túto skutočnosť poznajú a preto daň z príjmu neplatia. Sú si vedomí toho, že ich pôsobenie v roli daňových úradníkov je protiprávne a využívajú túto výhodu sami pre seba. Keďže je táto skutočnosť pomerne známa, pýtam sa, prečo Švajčiarsko nepoužije tento právny argument? Ako môže americká justícia nútiť Švajčiarsko porušiť svoje bankové tajomstvo kvôli údajným kráteniam daní, keď v USA neexistuje žiaden zákon, ktorý by občanom ukladal povinnosť platiť daň z príjmu? Je to absurdné. "Pravdou je väčšinou pravý opak toho, čomu vo všeobecnosti veríme." (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

• dokumentácia od Aarona Russa ("America: Freedom to Fascism"), ktorá túto skutočnosť dokazuje (GoogleVideo.com, po anglicky)

Komentár: Po vlastnom pátraní na internete a prečítaní viacerých komentárov, v ktorých užívatelia upozornili na fakt, že existuje zákon, ktorý občanom ukladá povinnosť platiť daň z príjmu (US Code Title 26), musím upozorniť na to, že tento článok a informácie v ňom treba brať s rezervou. Samozrejme, existuje množstvo kritikov dane z príjmu, ktorí poukazujú na rôzne súdne spory, prešľapy ako aj nepresnosti a nezrovnalosti v ústave a zákonoch. Nezaoberal som sa touto problematikou ale do takej miery, že by som bol schopný povedať, ktorá strana má pravdu - možno disponujú zástancovia jednotlivých "táborov" informáciami a argumentami, ktoré som doteraz nevidel alebo nečítal. Každý, koho táto téma zaujíma, by si mal vytvoriť vlastný názor podľa dostupných materiálov a informácii v literatúre ako aj na internete a zvážiť argumenty oboch strán.

Taliansko povolilo domobranu

Vláda Silvia Berlusconiho minulý piatok schválila súrne nariadenie ohľadom bezpečnostnej politiky. "Opatrenia, ktoré sú namierené okrem iného proti sexuálnemu násiliu, boli schválené jednohlasne a obsahujú aj spornú domobranu", vyhlásil taliansky minister obrany Ignazio La Russa po ukončení zasadnutia kabinetu v Ríme. "Domobrana je vybavená len mobilom a vysielačkami a musí podliehať kontrole príslušného starostu a miestnej polície", povedal minister vnútra Roberto Maroni.

Talianskou verejnosťou počas minulých týždňov otriasla séria brutálnych znásilnení v talianskych veľkomestách. Po troch znásilneniach v priebehu len niekoľkých dní sa zlosť občanov na údajných cudzineckých páchateľov vybila v útoku namierenom na cudzincov.

V Ríme sa v sobotu 14. februára stalo 14-ročné dievča počas prechádzky s priateľom obeťou znásilnenia - napadli ju dvaja muži. Dievča a jej priateľ vypovedali, že páchatelia boli východoeurópskeho pôvodu. Okrem zavedenia domobrany sa v dôsledku nariadenia vlády zvýši aj rozpočet ministerstva vnútra o 100 miliónov eúr. Aj rady polície budú rozšírené - najneskôr do konca marca má byť prijatých 2500 ďalších mužov. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Greenspan: Treba zoštátniť banky

Bývalý šéf americkej centrálnej banky (FED) Alan Greenspan povedal v utorok, že globálna recesia bude "istotne najdlhšia a najhlbšia" od roku 1930. Dodal, že prednedávnom schválený záchranný program Baracka Obamu (Troubled Asset Relief Program) nebude stačiť na prekonanie gigantickej diery vo finančnom systéme. "Od zrútenia firmy Lehman Brothers v septembri sme neustále konfrontovaní najhoršími štatistikami, aké som kedy videľ", povedal Greenspan na stretnutí Economic Club of New York. Tu si môžete prečítať viac. Greenspan neskôr opísal súčasnú krízu slovami "jedinečná udalosť, ktorá sa udeje len raz za storočie."

Greenspan sa však vyvaroval tomu, pripomenúť svoju vedúcu rolu v tejto katastrofe. A to aj napriek tomu, že ho mnohí experti považujú pôvodcu krízy, pretože sa vehementne zasadzoval za zrušenie zákonu Glass-Steall, ktorý Bill Clinton v roku 1999 aj zrušil. Greenspan presadzoval politiku lacných peňazí, ktorou bola poháňaná hypotekárna kríza. On však odmietal zodpovednosť a namiesto toho obviňuje finančné trhy z toho, že nie sú schopné dostatočnej sebaregulácie.

"Celá prefíkaná matematika a počítačové modely sa zakladajú na jednej centrálnej premise: že vlastníci a manažéri finančných inštitúcii vo vlastnom záujme vybudujú dostatočne silný nárazník proti platobnej neschopnosti, a to tak, že budú aktívne monitorovať kapitál a rizikové pozície", povedal bývalý šéf FED. Táto premisa zlyhala v lete 2007, na čo on reagoval, že ho to "veľmi mrzelo."

Na oživenie pamäti: 14. júna 2007 som publikoval článok s nadpisom "Teraz to je oficiálne: americké hospodárstvo sa rúca". Každému, kto mal na finačných trhoch otvorené oči, muselo byť odvtedy na základe signálov jasné, že príde katastrofa. Ja som z toho pre seba vyvodil vlastné dôsledky, mnohí ma však obviňovali, že som pesimista. Greenspan teraz svojou reakciou potvrdil okamih, odkedy sa kolaps začal. To, že všetci takzvaní finanční experti, hospodárski mudrci a politici teraz tvrdia, že to bolo všetko nepredvídateľné, len ukazuje, že sú neschopní a nemajú ani tušenia o tom, čo robia.

V ďalšom netypickom vyhlásení povedal Greenspan pre Financial Times, že je zástancom zoštátnenia bánk. Povedal, že "je nutné zoštátniť niektoré banky na určité prechodné obdobie, aby sa tým umožnila rýchla a poriadna rekonštrukcia." "Akceptujem, že raz za storočie to treba urobiť." Zoštátnenie by "umožnilo vláde presunúť toxické papiere do tzv. Bad Bank. Zmyzol by potom problém, ako ich ohodnotiť." Toto vyhlásenie predstavuje obrat o 180 stupňov pre všetkých zástancov slobodného trbu. Vitajte v novom socializme.

Zaujímavé je, že aj niekto iný vedel v polovici roka 2007, že sa trh zrúti, čo ho motivovalo k tomu, aby všetko predal. Zverejnenie všetkých finančných údajov Hillary Clintonovej dokazuje, že v máji 2007 predala všetky svoje cenné papiere v hodnote 20 miliónov dolárov. Jej časovanie bolo perfektné. Predala ich totiž krátko predtým, než Dow Jones dosiahol svoj vrchol so 14 164 bodmi (teraz: 7555). Bola bývalá prvá dáma a terajšia ministerka zahraničných vecí prefíkanou investorkou, alebo disponovala insider-informáciami? Tu si môžete pozrieť zoznam akcií firiem, ktoré Hillary ako senátorka za štát New York vtedy vlastnila. Určite sa nejednalo o konflikt záujmov. Kdeže ... (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Obec vo Švajčiarsku: "Chceme späť našu elektrickú sieť"

Stále sa ma ľudia pýtajú, čo pozitívneho môžeme urobiť, aby sme zastavili NWO (New World Order). Chcem vám teda predostrieť praktický príklad, ktorý by ste mohli realizovať aj vo svojej obci. Snažíme sa získať späť elektrickú sieť mesta Emmen, a to zbieraním podpisov na zahájenie iniciatívy, prostredníctvom ktorej dostanú obyvatelia na jeseň možnosť, o tejto veci rozhodnúť.

Koncesia monopolistu po 20 rokoch uplynula. Teraz sa naskytá možnosť prevziať elektrickú sieť a prevádzkovať ju vo vlastnej réžii. Aké to má výhody? Lacnejšia elektrina pre všetkých, zisky a pracovné miesta zostanú v regióne, môžeme rozhodovať o tom, od koho budeme kupovať elektrinu a neskôr budeme dokonca môcť prevádzkovať vlastnú, ekologickú elektráreň.

Ak dostaneme pod kontrolu sieť, môžeme v otázke elektriny a informačných sietí urobiť všetko. Budeme môcť vybudovať vysoko modernú káblovú sieť pre televíziu, rádio a internet s dvojnásobným výkonom za polovičnú cenu. Optické káble s najvyššou rýchlosťou do každej domácnosti. Aj priemyselní veľkoodberatelia sú na našej strane Už majú dosť ošklbávania zo strany energetických koncernov.

Tento krok by mohol byť príkladom pre všetky obce vo Švajčiarsku. Mnohí si možno nie sú vedomí toho, že NWO chce ovládať a kúpiť všetky elektrické siete. Tým pádom sa staneme závislými na nich a oni si pekne budú napĺnať svoje vačky - nie predajom elektriny, ale tým, že nebudeme mať na výber. Niekedy budeme mať ako konzumenti asi slobodnú voľbu od koho kúpiť elektrinu, ale nie akú využívať elektrickú sieť. Ten, komu patrí elektrická sieť, rozhoduje o cenách pre spotrebiteľa. Preto musí byť sieť v spoločnom vlastníctve a nesmie patriť súkromnému monopolistovi. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

• reportáž o našej iniciatíve v Švajčiarskej televízii (YouTube.com)

Európske banky a 18 biliónov falošných cenných papierov

29. januára 2009 priniesol nemecký denník Die Zeit správu o stretnutí Spolkovej vlády so šéfredaktormi najdôležitejších nemeckých denníkov, ktoré sa uskutočnilo 8. októbra 2008. Cieľom rozhovorov bolo vyzvať médiá, aby písaním pravdy o ekonomickej situácii nespôsobili medzi obyvateľstvom paniku: "... veľmi srdečne by sme chceli ... predovšetkým (poprosiť), aby ste nevytvárali zlú náladu, lebo na to je situácia príliš vážna." Do tejto rubriky pravdepodobne zapadá aj najnovšia udalosť, ktorú najdôležitejšie nemecké média zamlčali, a to, že Európska komisia začiatkom minulého týždňa publikovala 17-stranový "interný" dokument, ktorý obsahuje citlivé informácie a ktorý predvčerom prerokovávali aj európski ministri financií.

V súčasnosti sa v európskych bankách nachádzajú cenné papiere v hodnote 18 biliónov € (to je 44 percent !! všetkých aktív európskych bánk), ktoré sú buď "falošné" (t.z. podvodnícky ohodnotené a rozpredané do všetkých svetových strán) alebo/a jednoducho nepredajné. O tejto skutočnosti písala výlučne britská tlač. Niekoľko málo jednotlivcov, okrem iného z britského denníka Telegraph malo možnosť krátko do dokumentu nazrieť. Telegraph však len na pár hodín zverejnil hore uvedené dramatické čísla, potom správa zo stránky zmizla. Link na článok síce ešte ukazuje sumu "16,3 trilióna" libier, ale obsah článku sa zmenil (??).

Núdzové zasadnutie EÚ je naplánované na koniec februára. Na ňom sa má diskutovať o ďalších záchranných opatreniach. EÚ si robí starosti hlavne ohľadom predaja "dlžobných úpisov" (Bonds) jednotlivých členských krajín a veľkých úrokových rozdielov. Napríklad Finančná agentúra Nemecka má stále väčšie ťažkosti s refinancovaním dlhov, čo potvrdzujú aj dražby minulých týždňov.

Ľudia sa nesmú dozvedieť, že natoľko rozsiahle očistenie finančného trhu v Európe, resp. EÚ nie je možné bez toho, aby sa vyprovokoval veľkoplošný štátny bankrot. Tu už nepomôžu ani doteraz používané finty ako napr. zo strany nemeckej banky WestLB, ktorá preniesla papiere v hodnote niekoľko miliárd spolu so štátnym občianstvom do írskej firmy (Der Spiegel, 9.2. 2009) alebo Deutsche Bank, ktorá presunula niekoľko miliárd týchto "cenných" papierov do vlastných dôchodkových fondov - iba oddiaľujú deň veľkého zúčtovania.

Ďalšia zlá správa: hospodárska kríza spôsobuje vo všetkých priemyselných sektoroch Európy bezprecedentné úpadky. K tomuto bezútešnému hodnoteniu dospela Európska komisia. Ďalšia analýza, vo Financial Times, sa zase nešetrne pozerá na hospodársky pokles. Som presvedčený, že Michael Glos (bývalý nemecký minister hospodárstva, pred týždňom rezignoval) odišiel, lebo videl príchod katastrofy a nechcel ju zažiť počas svojho funkčného obdobia. Jeho nástupca Gutenberg je iba šašo, "Fall Guy" ako sa hovorí po anglicky.

Kríza v Eurozóne. Pokles HDP v 4. kvartáli 2008:

Nemecko: -2,1%, najväčší pokles od zjednotenia v roku 1990
Francúzsko: -1,2%, recesia sa výrazne prejavila
Taliansko: -1,8%, najväčší sklz od roku 1980
Španielsko: -1,0%, najvyššia nezamestnanosť v EÚ
Portugalsko: -2,0%, pravdepodobný koniec socialistickej vlády
(Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Prudký nárast nezamestnanosti vo Švajčiarsku

Kvôli hospodárskej kríze sa nezamestnanosť vyšplhala na najvyššiu hodnotu posledných dvoch rokov. Behom len jedného mesiaca sa zvýšil počet nezamestnaných vo Švajčiarsku o takmer 10 000 na 128 430, čo predstavuje 3,3 percenta. Nezamestnanosť cudzincov je so 6,6 percentami dokonca dvakrát taká vysoká. Nezamestnanosť mladistvých sa zvýšila o takmer 11 percent, bez práce je medzi 15 až 24-ročnými celkovo 21 366 osôb (3,9 percenta). Pribúda stále viac príležitostnej práce, pričom to platí rovnako pre počet podnikov, ktoré ju ponúkajú ako aj pre osoby, ktoré sa takto zamestnávajú.

Pojem "nezamestnaný" je aj tak klamanie, pravdivo by sa to malo nazývať "počet osôb s oprávnením čerpať podporu v nezamestnanosti", čo je niečo úplne iné. Toto číslo sa však deklaruje ako miera nezamestnanosti, čo však neodrzkadluje realitu. Nezamestnaných je v skutočnosti oveľa viac ľudí, len nie sú oprávnení čerpať finančnú podporu.

Podmienky pre čerpanie podpory nezamestnanosti sa totiž neustále zvyšujú. V súčasnosti musí človek pracovať 12 mesiacov, aby sa pre podporu kvalifikoval, nedávno to bolo ešte len 6 mesiacov. Okrem toho všetci zamestnanci, ktorí zastávali vedúcu funkciu vo firme, 12 mesiacov vôbec nemajú nárok na nezamestnaneckú podporu, a to napriek tomu, že pravidelne za seba platili odvody. Platia teda za poistenie na ktoré neskôr, keď nastane núdza, nemajú nárok. Toto sa môže prepiecť iba štátu. Štatistika nezamestnanosti neukazuje správne čísla. Politici len stále sprísňujú podmienky pre získanie podpory v nezamestnanosti, čím čísla ukazujú stále menej skutočných nezamestnaných. Čisté odrbávanie, aby sa mohli chváliť peknými štatistikami.

Teoreticky by sa latka mohla nasadiť tak vysoko a mohlo by existovať toľko podmienok, že nikto by už nemal nárok na podporu a politici by mohli hrdo prehlásiť, že máme 100%-nú zamestnanosť - v skutočnosti by však vládla masová nezamestnanosť. Onedlho budú musieť tak či tak prísť so sprísnením podmienok a redukciou výšky podpory, pretože verejné kasy začínajú zívať prázdnotou.

Šéf Švajčiarskej ľudovej strany (SVP) Toni Brunner je presvedčený, že kvôli nedávnemu ľudovému hlasovaniu o voľnosti pohybu (pre občanov Rumunska a Bulharska) nezamestnanosť ďalej porastie. Zodpovednosť teraz spočíva na zástancoch hlasovania, povedal pre SDA. Ani bývalý člen Spolkovej rady Švajčiarska, Christoph Blocher to po hlasovaní o pokračovaní a rozšírení voľnosti pohybu vôbec nevidí ružovo: vzhľadom na stúpajúcu nezamestnanosť budú Švajčiari musieť "krvácať", prehlásil na svojej stránke "Teleblocher". Odbory teraz žiadajú, aby Spolková rada a zamestnávatelia pomocou rozumných opatrení ochránili švajčiarsku mzdovú a sociálnu úroveň. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Hlad v Austrálii

Mnoho ľudí v Austrálii nemá čo jesť a hladuje. Kto by to bol povedal, v krajine takzvaného prvého sveta. Dôchodcovia, neženatí a pracujúci trpia biedou najviac. 13 percent dospelých a 15 percent detí tam žije v chudobe a čísla stále narastajú. 2,4 milióna Austrálčanov nemá dosť peňazí na pokrytie svojich najzákladnejších potrieb, akými sú napr. bývanie, oblečenie a potraviny. 15 percent austálskych detí žije v domácnosti s nezamestnanými rodičmi. Viac ako 1 milión detí trpí nedostatkom potravín. Hlad je zväčša skrytý sociálny problém a veľa obetí o svojej biede mlčí. 2 milióny Austrálčanov je odkázaných na pomocné dávky potravín, polovica z toho sú deti. Týchto 1 milión detí často chodí bez raňajok do školy a bez večere do postele.

Austrálska pomocná organizácia Foodbank sa snaží zmierniť núdzu tým, že rozdáva potraviny. Je sprostredkovateľom medzi donormi potravín a chudobnými. V minulom roku rozdal Foodbank 16 miliónov kilogramov darovaných potravín. Jednalo sa 20 miliónov jedál pre 50 000 ľudí denne. Tento problém však neexistuje iba v Austrálii. Stále viac ľudí vo všetkých západných priemyselných krajinách trpí hospodárskou krízou. Aj v Amerike rapídne narástol počet ľudí v núdzi. Množstvo ľudí, ktorí musia navštevovať pomocné organizácie narástol medzi rokmi 1997 a 2005 o 18 percent na 25 miliónov. Aktuálnejšie čísla neexistujú. Najväčšia organizácia pre pomoc hladujúcim, Feeding America, povedala, že jej distribučné centrá v Kalifornii, Illinois, Michigane a Ohiu zaznamenali nárast dopytu o 30 až 40 percent v porovnaní s minulým rokom.

Západné krajiny majú zjavne dosť peňazí na to, aby financovali svoje vojenské dobrodružstvá, svojich vlastných obyvateľov však živiť nedokážu. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Komentár: V článku je reč o 25 miliónoch Američanov, ktorí hladujú. Tento údaj pochádza z roku 2005. Podľa správy nemeckej štátnej televízie zo 17.11. 2006 hladuje celkovo 35 miliónov Američanov. ARD sa pritom odvoláva na oficiálnu správu amerického ministerstva poľnohospodárstva. Ďalšia zaujímavosť: "Oficiálne (v Amerike) už neexistuje hladovanie. Jedenásť percent obyvateľstva podľa Marka Norda z ministerstva poľnohospodárstva namiesto toho trpí - a toto je oficiálny termín - 'potravinovou neistotou'. V budúcnosti sa v Amerike teda už nikto nebude sťažovať na hlad, ale na potravinovú neistotu." Typický newspeak.

Celente: "Najväčšia hospodárska kríza"

Pred niekoľkými dňami bol na televíznej stanici Russia Today odvisielaný rozhovor s Geraldom Celentem, americkým prognostikom trendov. Už krátko po spustení tohto blogu v decembri 2008 som preložil jeden nemecký rozhovor s Celentem - jednalo sa o článok "Zažijeme doposiaľ najväčšiu hospodársku krízu". Aj v tomto najnovšom rozhovore hovorí ďalšom vývoji hospodárskej krízy v roku 2009 a o jeho dopade na USA a celý svet. Na pripomenutie: Gerald Celente je predpovedač trendov, autor a šéf Trend Research Institute (Inštitút výskumu trendov), ktorý založil v roku 1980. Známym sa stal predovšetkým vďaka svojím správnym predpovediam svetových udalostí ako napr. burzového krachu 1987, zániku Sovietskeho zväzu v roku 1990, ázijskej finančnej krízy 1997, recesie 2001, začiatku zlatej horúčky 2002, úpadku trhu s nehnuteľnosťami v roku 2005, recesie 2007 a paniky 2008. Nasleduje preklad rozhovoru:

Russia Today (RT): Na krehké americké hospodárstvo sa reagovalo záchrannými balíčkami a ekonomickými stimulmi. Čo sa stane v roku 2009? Na túto otázku mi odpovie Gerald Celente, zakladateľ a riaditeľ Trends Research Institute. Ďakujem, že ste prijali pozvanie.

Gerald Celente: Ja ďakujem.

RT: Ako by ste definovali ekonomický trend, ktorý ste predpovedali na rok 2009?

Celente: Zažijeme hospodársky kolaps takého rozmeru, ktorý svet ešte nevidel. Nestane sa to iba v Spojených štátoch; je to globálna záležitosť. Ku koncu roka 2008 sme videli vianočné nakupovanie: predaj ženských odevov išiel dole o 23%, nábytok pre domácnosť 27%, dopyt po luxusných produktoch klesol o 35 percent. Takéto kolapsy sa dejú počas hospodárskych kríz. Boli sme svedkami veľkých bankrotov ako napr. obchodných domov Circuit City, Linens a iné. Jeden bankrot za druhým. Potom sme videli uzatvárania prevádzok. Starbucks, Home D&D Power, atď.

Natíska sa teda otázka, kto si zoberie na starosť všetky tie uvoľnené obchodné priestory? Kto si ich prenajme? Odpoveď znie - nikto. Pozrime sa na finančný kolaps v roku 2008, videli sme ako sa potopil Merrill Lynch a ako zbankrotovali Lehman Brothers. Firmy podnikajúce s cennými papiermi, maklérske podniky a banky - všetci skrachovali. Kto si prenajme všetky tie voľné obchodné priestory v ktorých doteraz sídlili? Odpoveď znie opäť - nikto. V roku 2009 zažijeme kolaps trhu s komerčnými nehnuteľnosťami, a výrazne sa dotkne aj obytných nehnuteľností.

RT: Používate Veľkú hospodársku krízu ako analógiu, ako porovnanie. Počas Veľkej hospodárskej krízy sa nezamestnanosť vyšplhala na 25%. Teraz sa zvýšila, myslím, že presiahla 7,2. Myslíte, že toto číslo v blízkej budúcnosti veľmi výrazne narastie?

Celente: Musíme sa pozrieť na skutočné číslo. Existujú dva záznamy, ktoré vláda vedie. Keď spočítavajú počeť nezamestnaných, nezarátavajú ľudí, ktorí prestali hľadať prácu, pretože zostali znechutení tým, že sa im tak dlho nedarí nájsť nič nového. Nezapočítavajú ani zamestnancov na polovičný úväzok. Keď pridáme tieto dve čísla, máme nezamestnanosť 13,7%. A to je oficiálne číslo z vládnych dokumentov. Je to však len začiatok. A hovorím to znovu, súčasné dianie formuje budúce trendy.

Čo sme doteraz mohli vidieť? V jeden deň sme videli, ako z mapy zmizlo 61 000 pracovných miest. Musíme sa pripraviť na čísla z čias Veľkej hospodárskej krízy. Ako som už spomenul, kvôli zrúteniu trhu s komerčnými nehnuteľnosťami, kvôli obchodom, ktoré musia zatvárať svoje pobočky ako Starbucks a Macy's, všetko pôjde dolu vodou. Nejde len o ľudí, ktorí pracovali pre tieto firmy a o svoju prácu prišli, treba sa pozerať aj na podporné priemyselné odvetvia - reklamu, výrobcov, produkty. Aj oni budú musieť prepúštať zamestnancov. Budeme vidieť čísla ako počas Veľkej hospodárskej krízy. Z tohto hľadiska to bude dokonca ešte horšie.

RT: Čo sa udeje v spoločnosti, v každodennom živote? Akí budú ľudia k sebe navzájom? Ako sa budú správať? A čo kriminalita?

Celente: Keď hovorím, že to bude horšie než Veľká hospodárska kríza, my to nazývame Najväčšia hospodárska kríza. Mimochodom, používať modely a riešenia z 30-tych rokov na záchranu dnešných Spojených štátov je skutočne sprosté. Keď sa nám po prvýkrát zrútili trhy, väčšina ľudí nemala domy. Vtedy neexistovali žiadne pôžičky na financovanie domácnosti. Ľudia tiež nemali kreditné karty. Konzumenti neboli zadĺžení 14 triliónmi dolárov. Mali sme výrobný priemysel, ktorý dostal svet z veľkej hospodárskej krízy po druhej svetovej vojne. Dnes ho už nemáme.

Dnes sú ľudia na pokraji zrútenia. Sú úplne vystresovaní. Pozrite sa, Američania sú najdepresívnejší národ na svete. Berú viac liekov proti depresii ako ktokoľvek iný, a k tomu ešte rôzne iné druhy liekov. V Spojených štátoch budeme vidieť kriminalitu, ktorá sa vyrovná tej v treťom svete. Vitajte v Mexico City. Začneme byť v tejto krajine svedkami únosov ľudí, ktoré sa inak dejú len v rozvojových krajinách. V Amerike bude vládnuť násilie.

RT: Nepreháňate trochu?

Celente: Ja nepreháňam, fakty sú na stole. Ja vždy hovorím: keď ľudia stratia všetko a už nemajú čo stratiť, stratia rozum. Budeme vidieť ľudí, ktorí budú žiadať: "Odtnite im hlavy!" Dôjde k ďalšej revolúcii v tejto krajine.

RT: Kedy príde k revolúcii, ktorú predpovedáte vo svojom Trends Journal, a čo ju spôsobí?

Celente: Bude to daňová revolúcia. Staneme sa svedkami daňovej vzbury v Spojených štátoch. Ľudí delí od straty všetkého len ich súčasné zamestnanie. Vidíme stále viac a viac zatvorených obchodov a prepustených zamestnancov. Napätie v ľudoch dosiahlo maximum. A čo robia v štáte New York? Navrhli približne 130 nových daní a chcú zvýšiť aj daň z obratu. Príde k daňovej vzbure, začne sa to majetkovou daňou a bude to pokračovať školskými daňami. Toto sa začne diať.

RT: Máte pocit, že ľudia neveria v Obamove riešenia problémov?

Celente: Ľudia dúfajú, sú zúfalí, a majú strach. Chopia sa aj poslednej slamky. Pozrime sa na fakty. Muž zmeny - koho si priniesol do Washingtonu? Viete, hovorí sa, človeka poznáš podľa skutkov. Pozrime sa na jeho ministra financií, Timothyho Geithnera, bývalý Robert Rubin z Clintonovej vlády, bývalý prezident Federal Reserve Bank v New Yorku. Alebo Larry Summers, bývalý Clintonov minister financií. Ja som toho už zažil síce veľa, ale nepamätám si, že by novozvolený prezident prebral v podstate celý tím pre národnú bezpečnosť z predošlej vlády, ktorú ešte k tomu viedla iná politická strana.

RT: Nemyslíte si, že Obama sa líši aspoň trochu?

Celente: Človeka poznáš podľa skutkov! Keď budem mať bejzbalistu, ktorý ešte nikdy netrafil ani jednu loptičku a zrazu chcem, aby hral na majstrovstvách sveta, podarí sa mu zaskórovať? Dosadili tam Larryho Summersa a Timothyho Geithnera. Pozrite sa na toto mužstvo. Pozrite sa na to, kto títo ľudia sú. Sú experti v zlyhaní, každý jeden z nich. Jediná vec, ktorú vedia, je ako si nezašpiniť ruky.

RT: Vo vašej správe z Trends Journal som natrafila na jednu vetu, ktorá ma zaujala. Napísali ste: "Tí, ktorí 11. septembra 2001 poslúchli vládne orgány a vrátili sa do svojich kancelárii, zomreli v troskách zrútených veží." Hovoríte teda, že Američania by nemali poslúchať a veriť svojim vládnym predstaviteľom, ktorí hovoria že ekonomické stimuly všetko zlepšia? Je toto vaša analógia?

Celente: "Dávam vám svoje slovo: žiadne nové dane." "Nemal som sex s tou ženou, slečnou Lewinskou." "Fajčil som, ale nevdychoval som to." "Saddam Hussein má zbrane hromadného ničenia a je prepojený na Al-Káidu." Prečo by týmto ľudom mal niekto veriť?

RT: Čo by mali teda Američania robiť, keď nemajú veriť svojim vodcom?

Celente: Ja osobne kupujem zlato. A hovoril som o zlate už v Trends Journal 2001. Zlato dosiahlo vtedy svoju najnižšiu hodnotu a hovorili sme, že začne stúpať pri cene 275 dolárov. Druhá vec, netreba míňať ani o cent viac, ako je nutné.

RT: V ktorých zamestnaniach sa bude tento rok dať dobre zarábať?

Celente: Vo všetkých tých, ktoré majú niečo spoločné so zdravotníctvom. Čokoľvek v zdravotníctve. Tento priemysel bude rásť. A naštastie sa v tejto branži bude dať veľmi dobre zarábať, pretože do veľkej miery pôjde o starostlivosť o dôchodcov. Dobre sa budú mať aj ľudia, ktorí pracujú v oblasti úžitkového inžinierstva, všetko, čo dokáže technicky solídne a múdro ušetriť a zarábať peniaze.

RT: A čo geopolitika, aké trendy budeme môcť sledovať vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a zvyškom sveta?

Celente: No, zvyšok sveta vkladá veľkú nádej do Obamovej vlády. Uvidíme čo z toho bude, ale dovtedy chcem znovu zdôrazniť, človeka poznáš podľa skutkov. Počas volebnej kampane chcel Obama opustiť Irak. Akonáhle sa stal prezidentom, chcel začať so sťahovaním vojakov. Teraz sa nebudú sťahovať najbližších 16 mesiacov a podľa všetkého pošle viac ako 40 000 ďalších vojakov do Afganistanu. Hovorí aj o preventívnych útokoch na Pakistan. Nevyzerá to tak, že nejako výrazne uhladí geopolitické vzťahy.

Jeden faktor na ktorý sa pozeráme, je to, čo sa deje na Blízkom východe, vojna medzi Izraelom a Gazou - horší moment na vypuknutie tohto konfliktu ani nemohol byť. Ak Izrael akýmkoľvek spôsobom napadne Irán, spôsobí to tretiu svetovú vojnu. Pretože akonáhle táto vojna prekročí hranice Gazy, vzplanie celý Blízky východ. Môže to spôsobiť ropnú krízu podobne ako v roku 1973. Tak sa skončila Arabsko-Izraelská vojna, keď uvalili embargo na ropu do Spojených štátov. Toto je podľa nás veľký problém. Bude nás aj zaujímať, či Obama bude pokračovať vo výstavbe takzvanej protiraketovej obrany v Poľsku a Českej republike, a či sa bude aj naďalej pchať do Gruzínska. Ak toto bude pokračovať, uvidíme znovu vzplanúť studenú vojnu.

RT: Predpovedáte trendy od roku 1980, viac ako dve desaťročia. Akým spôsobom zbierate svoje informácie a prečo myslíte, že sa vám v drvivej väčšine prípadov podarilo urobiť správne prognózy?

Celente: Súčasné dianie formuje budúce trendy. Vidíme, čo sa deje. Jeden veľký učenec raz povedal, "V dnešku už chodí budúcnosť". Hovoríme teda, že súčasné udalosti formujú budúce trendy. Ale keď sa ľudia pozerajú na trendy, zafarbia alebo zatienia ich vlastnou ideológiou, vlastnými domniekami. Potom sa z toho vyklujú veci, ktoré chcú, v ktoré dúfajú, a ktoré si želajú.

Ja som politický ateista. Pozerám sa na veci triezvo a s nadhľadom a nie tak, ako by som ich ja chcel mať. Nezafarbujem ich a nesnažím sa ich zmeniť kvôli nejakej ideológii. Iný dôležitý faktor, ktorým sa líšime od ostatných, je, že v Trends Research Institute sa pozeráme na viac ako 300 rôznych kategórii v globálnom merítku. Sledujeme ekonomiku, politiku, zmeny v rodinách, geopolitickú situáciu. Neustále hľadáme súvislosti medzi rôznymi oblasťami.

RT: Ako sa Amerika môže dostať z tejto situácie?

Celente: Stačí sa pozrieť späť do 90-tych rokov, keď Amerika smerovala do recesie. V roku 1993 sme mali 7,2 percentnú nezamestnanosť. USA sa dostala z recesie 90-tych rokov vďaka takej vecičke zvanej "internetová revolúcia", ktorá mala produktívnu kapacitu. Produkty boli vynájdené, dizajnované, vyrábané, predávané a opravované. Takže keď sa pýtate na nové pracovné príležitosti, musíte sa pýtať na alternatívne zdroje energií. Všetko, čo dokáže posunúť Spojené štáty do 21. storočia rozumným spôsobom. To nám prinesie nové možnosti zamestnania.

RT: Gerald Celente, zakladateľ Trends Research Institute, ďakujem Vám veľmi pekne, že ste si našli čas na rozhovor s nami.

Celente: S radosťou. (Preložené zo stránky Russia Today)

• rozhovor s Geraldom Celentem na Russia Today, 11. februára 2009 (YouTube.com)
  

Padlý prorok

Dňa 2. decembra senátor Bernie Sanders (nezávislý-Vermont) predniesol prejav nazvaný ‘Odkazy Miltona Friedmana: O ekonomickej kríze Spojených štátov’ v reakcii na založenie Inštitútu ekonomického výskumu Miltona Friedmana (MFI) na University of Chicago. Ak by vám nebolo jasné, aký je jeho postoj v danej otázke, to na jeho klope je anti-MFI odznak. Nasleduje preklad jeho prejavu:

Ruka v ruke s Wall Street sa rúca aj odkaz Miltona Friedmana

Zosnulý Milton Friedman bol provokatívnym učiteľom na mojej alma mater, University of Chicago. Dokázal svojich študentov nadchnúť pre štúdium. Bol nadaným autorom a komunikátorom. A dostal Nobelovu cenu za svoj prínos ekonomickej teórii. Avšak Friedman bol čímsi viac ako akademikom. Bol zástancom a popularizátorom radikálnej pravicovej ekonomickej ideológie.

V dnešnej politickej a sociálnej realite sa rozhodnutie University of Chicago založiť Inštitút Miltona Friedmana v hodnote 200 miliónov dolárov (v budove, ktorá dlhé roky poskytovala prístrešie slovutnému Chicagskému teologickému semináru) nebude vnímať ako púhy prejav úcty voči bývalému prominentnému členovi fakulty. Naopak, založením podobnej inštitúcie sa univerzita stavia do jedného šíku s reakcionárskym politickým programom podporovaným najbohatšími, najchamtivejšími a najmocnejšími ľuďmi a inštitúciami v tejto krajine. Friedmanova ideológia napáchala nesmierne škody na americkej strednej triede a na pracujúcich rodinách u nás ako aj po celom svete. Nie je to ideológia, ktorú by slávna inštitúcia ako University of Chicago mala mať záujem podporovať.

Obhajcovia Inštitútu Miltona Friedmana nás budú ubezpečovať, že tu je na to, aby podporil slobodnú a otvorenú výmenu názorov. To môže byť ľahko pravda. Avšak na to, že sleduje jednoduchý cieľ neideologického výskumu, existuje množstvo iných mien, ktoré by človeku napadli namiesto mena najpolemickejšieho a najideologickejšieho ekonóma svojej doby. Moje podozrenia sa iba prehĺbili, keď som si na webstránke University of Chicago prečítal, že donori, ktorí na projekt prispejú sumou vyššou ako 1 milión dolárov budú v rámci inštitútu špeciálny status ako členovia Spoločnosti Miltona Friedmana a bude sa od nich očakávať, že pre inštitúciu sprostredkujú „kontakty na lídrov v oblasti ekonomiky a vlády“. Pracujem vo Washingtone, D.C., a viem, akú moc majú veľké peniaze nad celým procesom. Keď poisťovacie spoločnosti a farmaceutické spoločnosti a ropné spoločnosti a banky a vojensko-priemyselný komplex prispievajú na politické kampane, obyčajne vieme celkom presne, čo za protislužbu očakávajú.

Možno som iba cynický a týchto veľkých hráčov, ktorí do Inštitútu Miltona Friedmana nalievajú milióny, skutočne zaujíma iba podpora otvorenej akademickej diskusie a výskumu. Možno je toto ten prípad. Úprimne, pochybujem o tom. Načasovanie tohto projektu je mierne ironické. Friedman si zarábal na živobytie tým, že pranieroval vládu prakticky na každom rohu. Rovnako ako jeho prívrženec Alan Greenspan, bývalý predseda Federal Reserve, veril, že principiálne neregulovaný voľný trh predstavuje najdokonalejšiu formu ekonomickej organizácie, akú si človek dokáže predstaviť. K tomu len toľko, že pravicoví zástancovia voľného trhu začali v posledných niekoľkých mesiacoch spievať trochu inú pesničku.

Spolu s mojimi kolegami v Senáte sa práve pokúšame zozbierať črepy bankového systému, ktorý na pokraj kolapsu priviedla táto teória deregulácie ako aj neuhasiteľná chamtivosť hŕstky bohatých finančníkov pôsobiacich na trhu a zúčastňujúcich sa na neuveriteľne rizikových – či dokonca nelegálnych – aktivitách. V honbe za vykúpením Wall Street sme videli, ako prezident Bush, minister financií Henry Paulson, ľudia z Americkej obchodnej komory a z Business Roundtable – čiže všetko ľudia milujúci Friedmanove myšlienky a nepochybne ochotní finančne podporiť Inštitút Miltona Friedmana – naruby obrátili svoju dlhodobú rétorickú opozíciu voči vládnym intervenciám. Namiesto toho žiadali, aby sme prišli na pomoc finančným firmám, ktoré sa pred Kongresom postavili do radu na núdzové sociálne dávky.

Všetci títo ľudia, vrátane prezidenta Spojených štátov, nám roky tvrdili, že vláda by nemala zasahovať do systému zabezpečenia zdravotnej starostlivosti ako práva všetkých amerických občanov (‘Aká nehorázna myšlienka!’). Hovorili nám, že vláda by sa nemala angažovať v sprístupňovaní kvalitného vzdelávania pre všetkých ľudí, že vláda by nemala byť poverená dohľadom nad znižovaním emisií skleníkových plynov, že vláda by nemala regulovať znečistenie vzduchu, vody a pôdy a že vláda by nemala poskytovať silnú bezpečnostnú sieť pre naše deti, seniorov a invalidov.

Nuž, ukazuje sa, že keď ich tlačí topánka, môžu sa z nich stať tí najsilnejší zástancovia vládnych zásahov – najmä keď ich zo šlamastiky vykupujú pracujúci ľudia a príslušníci strednej triedy. Ale v tomto prípade nejde len o ekomomickú politiku. Tento prípad siaha hlbšie. Týka sa samotnej podstaty toho, kým sme ako spoločnoť a ako národ. Máme sa my, ľudské bytosti, odvrátiť a predstierať, že nevidíme súčasné utrpenie mnohých našich bratov a sestier? Máme sa uspokojiť s tým, že patríme k národu, kde jedno percento najbohatších čiastočne vďaka friedmanovskej ideológii vlastní viac ako 90 percent najchudobnejších a vrchná desatina percenta vlastní viac ako spodných 50 percent?

Máme ignorovať realitu, že Bushova vláda produkovala stále viac miliardárov zatiaľčo miera detskej chudoby bola s náskokom najvyššia v celom priemyselnom svete? Zhruba 18 percent našich detí žije v biede kým my sme šokovaní, že v našich väzniciach sa tiesni viac ľudí než v akejkoľvek inej krajine sveta vrátane Číny. Mali by sme azda ignorovať tieto skutočnosti? Pri všetkom rešpekte k zosnulému Miltonovi Friedmanovi, jeho ekonomický program nie je ničím viac ako zoznamom želaní tých najchamtivejších a najspeňaženejších záujmov v našej spoločnosti. Na jednej strane túto ideológiu podporujú bohatí a mocní – pravda, ak práve nestoja v šóre na sociálne dávky vo Washingtone; na druhej strane ju prakticky jednohlasne zavrhujú pracujúce rodiny a príslušníci strednej triedy po celej krajine. Ak by som sa postavil pred ľudí na zasadnutí mestskej rady vo Vermonte a požiadal, aby zdvihli ruky tí, čo si myslia, že by bolo dobrým nápadom zrušiť sociálne, zdravotné a nemocenské poistenie, mysleli by si, že som sa zbláznil. Ani jeden zo sto ľudí by nepodporil takúto myšlienku, pretože je navidomoči absurdná.

Dokonca ani jediný konzervatívny Republikán by sa neodvážil kandidovať s programom zrušenia sociálneho, zdravotného a nemocenského poistenia. Mohli by sa pokúsiť zrušiť tieto systémy potom, čo sa dostanú do úradu, ale určite nikdy nebudú o tejto agende diskutovať počas volebnej kampane. Pozrime sa na niektoré položky na friedmanovskom zozname želaní. Predovšetkým, friedmanisti by určite podporili koncept kultúry chamtivosti. Chcú, aby sa z obálok časopisov Time a Newsweek pozerali ľudia zarábajúci miliardy dolárov pretože títo ľudia by predsa mali byť našimi národnými hrdinami. Naproti tomu sa od nás neočakáva úcta k učiteľovi, ktorý zarába 40 000 dolárov ročne tým, že mladým ľuďom rozširuje obzory. Takisto sa od nás neočakávajú sympatie k pracovníkovi detského centra, ktorý si príde na 18 000 dolárov ročne za to, že dáva chudobným deťom príležitosť rásť intelektuálne i emocionálne. Tieto pracovné miesta nie sú považované za dôležité.

Ale ak ste miliardárom na Wall Street, ktorý vymýšľa exotické finančné nástroje čo sa napokon zmenia na bezcenný kus papiera, považujú vás za hrdinu. Pretože táto kultúra chamtivosti impregnovala našu politickú kultúru, šéfovia korporácii môžu dnes zarábať vyše 400-krát viac ako ich zamestnanci bez toho, aby sa museli obávať politických konzekvencií. Tento zoznam želaní pre boháčov by dozaista obsahoval aj skresanie daní pre majetných na najnižšiu možnú mieru. Rovnako by obsahoval zničenie amerického hnutia práce, zrušenie minimálnej mzdy a zlikvidovanie predpisov týkajúcich sa bezpečnosti na pracovisku či bezpečnosti našich potravín a ďalších výrobkov.

Pred očami máme prípadovú štúdiu toho, čo sa stane, ak sa ideológia Miltona Friedmana stane akčnou ideológiou vlády. Počas Bushovho vládnutia sa priemerný príjem americkej rodiny znížil o tisíce dolárov. Milióny Američanov rozšírili rady chudobných. Zhruba sedem miliónov občanov stratilo svoje zdravotné poistenie. Asi tri milióny ich prišlo o svoje penzie. A priepasť medzi veľmi bohatými a všetkými ostatnými sa stala oveľa hlbšou. Pravicoví ekonómovia dôvodili, že máme jednoducho dôverovať schopnosti bohatých ľudí a veľkých korporácií prijať správne rozhodnutia. Nedávna minulosť názorne ukázala, aká hlúpa myšlienka to bola. Naša krajina potrebuje transformáciu. Vystáli sme roky pravicovej ideológie a dychtíme vykročiť iným smerom. Verím, že sa dočkáme hĺbkového preorania sociálnych a ekonomických priorít a že posledné všeobecné voľby predstavujú zavrhnutie pravicových ekonomických argumentov. Verím, že sa dožijeme dňa, keď sa právo na zdravotnú starostlivosť stane súčasťou práv občana Spojených štátov.

Dočkáme sa stiahnutia amerických jednotiek z Iraku a pochopenia, že už nikdy viac nesmieme vláde dovoliť vtiahnuť nás do vojny manipuláciou a podvodmi. Našou úlohou ako pokrokárov je pripomenúť našej krajine, že alternatívy sú naporúdzi, že sociálno-demokratické hnutia v severnej Európe a inde zabezpečili všeobecný prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti a efektívne vyriešili tie druhy chudoby a bezdomovectva, aké vidíme v našej spoločnosti. Toto sa nestane samo od seba: bude to vyžadovať účasť a organizáciu širokých vrstiev. Avšak meniaca sa politická scéna nám ponúkla príležitosť presadiť model sociálnej a ekonomickej spravodlivosti.

Za Bushovej éry – teda v období, keď niektorí z najväčších Friedmanových obdivovateľov riadili americkú ekonomiku – vzrástlo bohatstvo 400 najbohatších rodín v tejto krajine o 670 miliárd dolárov. Napriek tomu máme v našej krajine deti, ktoré nemajú zdravotnú starostlivosť, sú podvýživené a spia na ulici. Z ekonomického hľadiska, z morálneho hľadiska aj z filozofického hľadiska je ideológia Miltona Friedmana totálne mylná. A University of Chicago robí vážnu chybu, keď zakladá novú platformu pre jeho skrachované myšlienky. (Preložené zo stránky In These Times, preložil Daniel Borský)

Bernie Sanders je juniorský senátor Spojených štátov zo štátu Vermont. Slúžil v kongrese - pred zvolením do senátu v snemovni reprezentantov - viac ako 16 rokov. Prečítajte si viac na jeho webstránke.

Ako Pentagon manipuluje verejnú mienku

Tom Curley, šéf Associated Press (AP) , jednej z najväčších tlačových agentúr sveta, sa vyjadril k manipulačným pokusom americkej armády, ktorými znemožňovala médiám svoju prácu, a ktorými cielene tvaruje mienku a názory svetovej verejnosti. Celkovo 27 000 poradcov pracuje v oblasti public relations (PR, styk s verejnosťou) pre Pentagon s ročným rozpočtom 4,7 miliárd dolárov. Ich úlohou je okrem iného utajiť pravdu o vojnách a zabrániť korektnému spravodajstvu. Curley hovorí: "Už je to pomaly neznesiteľné", a má tým na mysli hrozby, ktorým sú jeho korešpondenti vystavení.

Tom Curley o tejto veci už dlhšie nemieni mlčať. Minulý víkend rozprával na univerzite v Kansase pred žurnalistami o tlaku amerického ministerstva obrany, ktorý vyvíja na jeho novinárov vo vojenských oblastiach, akými sú napr. Irak a Afganistan. Vláda Georga W. Busha zmenila americkú armádu na globálny nástroj propagandy. Vysoko postavení generáli sa mu vraj vyhrážali, že zruinujú jeho a celú agentúru AP, ak budú reportéri naďalej trvať na svojich žurnalistických princípoch. Od roku 2003 boli v Iraku zatknutí už 11 žurnalisti AP na viac ako 24 hodín.

Americká armáda masívne rozšírila svoje oddelenie propagandy. Skúšajú všetko, čím by mohli ovplyvniť verejnú mienku. 4,7 miliárd dolárov pre PR znie možno ako veľké číslo, ale v skutočnosti sa jedná iba o 1% rozpočtu celého ministerstva obrany. Podľa zistení AP disponuje Pentagon viac ako 27 000 pracovníkmi, ktorí sa starajú výlučne o styk s verejnosťou v oblastiach náboru vojakov, reklamy pre vojenskú službu a ovládania verejnej mienky.

Existuje celý štáb ľudí, ktorý zásobuje Hollywoodske filmové štúdia s materiálmi pre vojenské filmy, či sa už jedná o vojakov, tanky, vrtulníky, stíhačky, alebo dokonca celé lietadlové lode. To sa deje samozrejme len v prípade, ak armáda predtým skontroluje a schváli filmový scenár. Americká armáda musí byť vo filmoch vždy dobrá a Arabi zlí, to je predpis. Hollywoodske filmy a televízne seriály sa stali čistými propagandistickými prostriedkami vojensko-priemyselného komplexu. Pomocou nich sa americkým občanom a svetovej verejnosti predáva potreba vojny proti terorizmu.

Typickým príkladom je seriál "24", štvanie najhrubšieho zrna, ktoré slúži na rozširovanie strachu z terorizmu, alebo film True Lies. Šéf AP Tom Curley preto žiada pre investigatívny žurnalismus jasné pravidlá. "Sme predsa jediná sila, ktorá dokáže prešetrovať kroky vlády." Iné armády západných krajín sa chcú inšpirovať Pentagonom - napríklad aj nemecká Bundeswehr. V súčasnosti zostavuje špeciálnu internetovú jednotku, v ktorej pracuje už 76 ľudí.

Komentár: Tú máme dôkaz z úst insidera, že média a správy sú kontrolované. Všetko, čo vidíme a počujeme, predovšetkým o vojnách, je zmanipulované. Keď sa sťažuje už aj šéf AP, tak tlak musí byť skutočne veľký. Lenže môj milý Curley, už dlho nie ste jedinou silou v mediálnom prostredí. Však práve z tohto dôvodu existujeme my blogeri. Prestali ste spĺňať svoju úlohu korektého spravodajstva a stali sa z vás mediálne prostitútky. Médiá sú naším najväčším nepriateľom. Goebbels by bol na vás hrdý. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Rozpadnú sa Spojené štáty?

Deväť amerických spolkových krajín v poslednom čase prostredníctvom rôznych činností a rezolúcii varovalo vládu vo Washingtone, že by mohli uplatniť 10. dodatok ústavy a osamostatniť sa. Jedná sa o štáty Washington, New Hampshire, Arizona, Montana, Michigan, Missouri, Oklahoma a Havaj. "X. dodatok k Ústave: Právomoci, ktoré ústava nezverila Spojeným štátom, ani nezakázala štátom Únie, sú vyhradené jednotlivým štátom alebo ľudu." Jedna z predpovedí Geralda Celenteho, ktoré vyslovil v rozhovore z 12. decembra 2008, by sa mohla teda onedlho mohla splniť:

Freeman: Myslíte si, že príde k Severoamerickej únii medzi Mexikom, USA a Kanadou?

Celente: Aj toto je možné, áno. Teraz je však oveľa väčšia šanca, že nastane rozdelenie. Jednotlivé regióny zistia, že sa dokážu s krízou vysporiadať lepšie bez federálnej vlády. Na čo potrebujú vzdialený Washington? Však si pozrite, akí ľudia sa tam pohybujú. Sú neschopní a skorumpovaní a myslia len na výhody pre seba. Predvídame rozdelenie Spojených štátov.

V priebehu posledných týždňov vyslovilo deväť spolkových krajín USA svoje právo na suverenitu so skrytou vyhrážkou, že by mohli opustiť "Spojené štáty". Pozrime sa napr. na rezolúciu spolkového štátu New Hampshire z januára 2009 s nadpisom "A RESOLUTION affirming States' rights based on Jeffersonian principles." (Rezolúcia potvrdzujúca práva štátov na základe Jeffersonských princípov") V nej sa žiada: "Niektoré štáty, ktoré tvoria Spojené štáty Americké si nie sú jednotné v otázke neobmedzeného podrobenia sa spolkovej vláde ... vytvorili vlastnú vládu na špeciálne účely, ktorej delegovali určité právomoci, vyhradzujúc pre káždý štát osobitne zvyškové právomoci na vlastnú samosprávu ... a v prípade že si spolková vláda privlastní nedelegovanú právomoc, jej rozhodnutia sú nezákonné, neplatné a bez akejkoľvek účinnosti."

Alebo rezolúcia republikánského poslanca Charlesa Keya zo štátu Oklahoma, zverejnená 4. januára 2009, v ktorej sa požaduje: "Zastavenie a ukončenie, s okamžitou platnosťou, všetkých mandátov, ktoré idú nad rámec ústavných právomocí." Key k tomu dodal: "My, občania štátov, sme vytvorili spolkovú vládu. Správajú sa však, ako keby boli oni vytvorili nás a ako keby sme podliehali ich autorite. Tak to nie je."

Alebo návrh zákona senátora J. Bonieka z Montany, kde sa rovnako odvolávajú na 10. dodatok k ústave a nechcú si nechať obmedziť spolkovou vládou právo na držanie zbraní. Chcú dokonca uložiť generálnemu prokurátorovi Montany povinnosť obraňovať všetkých obyvateľov štátu v súdnych konaniach federálnej vlády za držanie zbraní.

Alebo "Ústavné zhromaždenie" za samostatný Havaj, ktoré sa uskutočnilo 17. januára 2009, na ktorom sa poukázalo na nezákonné zosadenie havajského kráľa pred 116 rokmi, a ktoré požadovalo návrat k samostatnosti.

Úsilia o samostatnosť sa vyskytujú aj na Aljaške a v Texase. Stále viac štátov rebeluje otvorene proti federácii. Čo keby sa spolkové štáty skutočne osamostatnili? Podľa americkej ústavy majú právo oddeliť sa od únie. Hlavné dôvody sú predovšetkým veľké množstvo právomocí, ktoré Washington koncentroval do svojich rúk a štátny dlh federácie, ktorý sa medzičasom vyšplhal na astronomickú výšku 20 až 55 biliónov dolárov, podľa toho, ktoré záväzky sa spočítajú dokopy.

Jednotlivé štáty by mohli veriteľom povedať: "Choďte si pýtať peniaze od vlády vo Washingtone, ktorej ste peniaze požičali, my s tým nič nemáme." Takto by sa mohli oslobodiť od dlhov a úrokových zaťažení a začať sa viac venovať vlastným občanom bez toho, aby sa spolu s federáciou potopili. Vyzerá to tak, že onedlho nastúpi motto "zachráň sa, kto môžeš". Prehnané poručníctvo federálnou vládou a totálny bankrot spolkových financií by mohli viesť k rozpadu Spojených štátov a ich rozdeleniu na samostatné štáty. Koniec koncov existuje federálna vláda vo Washingtone len preto, lebo ju jednotlivé štáty chcú, a lebo na ňu preniesli určité právomoci. Tie jej môžu byť spätne odňaté. Okrem deviatich spolkových krajín, ktoré už podnikli kroky na získanie svojej suverenity späť, očakávajú analytici, že sa rovnako rozhodne v priebehu tohto roku ďalších 20 krajín. Medzi ne patria aj spolkové štáty Alaska, Alabama, Arkansas, Kalifornia, Colorado, Georgia, Idaho, Indiana, Kansas, Nevada, Maine a Pensylvánia.

Kalifornia zbrankrotovala

Kalifornia, najväčšia spolková krajina únie, je už insolventná a nedokáže plniť si svoje záväzky. Okrem iného nie je schopná vyplácať dôchodky a daňové dobropisy. Teraz sa namiesto peňazí vydávajú dlžobné úpisy a vláda vyzvala banky a obchody, aby tieto "papiere" akceptovali. Ale prečo by to mali urobiť? Ak štát už nemá peniaze a v očiach bánk a investorov prestal byť úverovo spôsobilým, tie neskôr nebudú môcť dlžobné úpisy speňažiť.

Guvernér Arnold Schwarzenegger nariadil, že úradníci musia zostať dva dni v mesiaci bez platu doma, aby odbremenili štátny rozpočet. Tým pádom sú počas týchto dvoch dní aj zatvorené všetky úrady. Jednotlivé mestá a obce v Kalifornii už prestali odvádzať štátu dane, pretože im už nemôže garantovať potrebné služby. Negatívna špirála vzájomného platobného odmietania sa postupne rozširuje a spôsobuje chaos. Tisíce občanov už opustili Kaliforniu, lebo trpeli štátnou krízou a nevedeli si v krajine predstaviť svoju ďalšiu budúcnosť. Stále viac a viac spolkových štátov si začína uvedomovať svoju samostatnosť, nechce byť kontrolovaných centrálnym autoritatívnym režimom vo Washingtone a vtiahnutých do víru bankrotov, ktorý Washington spôsobil . Toto dali jasne najavo a ďalšie štáty budú po ich vzore nasledovať. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Verejná revolta proti zlodejským plánom na záchranu ekonomiky narastá

Pohľad na davy na Islande, ktoré trieskali do hrncov a panvíc až kým nepovalili svoju vládu, mi pripomenul slogan, ktorý sa v roku 2002 stal populárnym v protikapitalistických kruhoch: „Vy ste Enron, my sme Argentína“. Jeho odkaz bol dosť jednoduchý. Vy – t.j. politici a manažéri zhromaždení na nejakom obchodnom summite – ste ako tí bezohľadní tunelárski papaláši z Enronu (vtedy sme, samozrejme, nevedeli ani polovicu celej pravdy). My – čiže tá chamraď vonku – sme ako tí Argentínčania, ktorí uprostred ekonomickej krízy veľavravne pripomínajúcej tú našu vyšli do ulíc trieskajúc hrncami a panvicami. Kričali ¡Que se vayan todos! („Všetci musia odísť!“) a vynútili si procesiu štyroch prezidentov za necelé tri týždne. Na argentínskom povstaní v rokoch 2001-02 bolo unikátne, že nebolo zamerané proti konkrétnej politickej strane a dokonca ani proti abstraktnému pojmu korupcie. Jeho terčom sa stal dominantný ekonomický model; bola to totiž prvá celonárodná revolta proti súčasnému systému neriadeného kapitalizmu. Nejakú chvíľu to trvalo, ale od Islandu po Južnú Kóreu a od Lotyšska po Grécko sa aj zvyšok sveta konečne dobral k významu sloganu ¡Que se vayan todos!.

Stoické islandské matróny stĺkajúce svoje hrnce naplocho zatiaľčo ich deti rabovali chladničky hľadajúc vhodné projektily (Vajcia? Prečo nie, ale jogurt?) zopakovali taktiku, ktorá sa preslávila v Buenos Aires. To samé platilo pre kolektívnu rozzúrenosť na elitu, ktorá spľundrovala kedysi prekvitajúcu krajinu a mysela si, že jej to prejde. Gudrun Jonsdottir, 36-ročná islandská úradníčka, to vyjadrila takto: „Už mám celej tejto záležitosti až po krk. Neverím vláde, neverím bankám, neverím politickým stranám a neverím MMF (Medzinárodnému menovému fondu). Mali sme dobrú krajinu, a oni ju zruinovali.“

Ďalšia paralela: protestujúci v Reykjavíku si ťažko nechajú zapchať ústa púhou zmenou tváre na vrchu pyramídy (hoci nová ministerská predsedníčka je lesbička). Žiadajú pomoc pre ľudí, nielen pre banky, trestné vyšetrovanie celého debaklu a hĺbkovú volebnú reformu. Podobné požiadavky v týchto dňoch zaznievajú v Lotyšsku, ktorého ekonomika sa zmrštila bolestnejšie ako ktorejkoľvek inej členskej krajiny EÚ a ktorého vláda visí na vlásku. Jeho hlavné mesto sa dlhé týždne zmieta v protestoch, vrátane rozsiahleho štrajku 13. januára, kde prišlo aj na vrhanie dlažobných kociek. Podobne ako Islanďania, Lotyši sú pobúrení neochotou svojich lídrov prijať akúkoľvek zodpovednosť za šlamastiku. Keď sa Bloomberg TV pýtala, čo spôsobilo krízu, lotyšský minister financií iba pokrčil ramenami: „Nič špeciálneho.“

Avšak ťažkosti Lotyšska sú vskutku výnimočné: tie isté politiky, ktoré „baltickému tigrovi“ v roku 2006 umožnili rásť tempom 12 percent sú dnes príčinou bolestivého 10-percentného prepadu predpokladaného na tento rok: peniaze, zbavené akýchkoľvek bariér, odtekajú rovnako rýchlo ako pritiekli, pričom mnoho z nich končí vo vreckách politikov. (Istotne nie je náhoda, že mnohé z dnešných amputovaných ekonomík sa ešte včera nazývali „zázrakmi“: Írsko, Estónsko, Island, či Lotyšsko). Vo vzduchu je ešte čosi, čo pripomína Argentínu. V roku 2001 argentínski lídri reagovali na krízu prijatím brutálneho úsporného balíčka predpísaného Medzinárodným menovým fondom (MMF), ktorý na strane výdavkov škrtol 9 miliárd dolárov z veľkej časti určených pre zdravotníctvo a vzdelávanie. To sa ukázalo ako fatálna chyba. Odbory zorganizovali generálny štrajk, učitelia svoje triedy vyviedli do ulíc a protesty nikdy neutíchli.

Tá istá totálna neochota znášať bremeno krízy je príčinou mnohých dnešných protestov. V Lotyšsku sa hnev verejnosti zameral najmä na úsporné opatrenia vlády – masové prepúšťanie, redukciu sociálnych služieb a oklieštené platy vo verejnom sektore – prijaté v snahe vyhovieť kritériám pre poskytnutie núdzovej pôžičky od MMF (ako vidno, nič sa nezmenilo). Decembrové nepokoje v Grécku vyvolalo zastrelenie 15-ročného chlapca políciou. Ale to, čo ich následne živilo, keď farmári prevzali štafetu od študentov, je rozšírená zlosť na spôsob, akým vláda čelí kríze: banky dostali núdzovú pomoc vo výške 36 miliárd dolárov, zatiaľčo robotníci sa dočkali krátenia penzií a farmári nedostali takmer nič. Napriek nepríjemnostiam zapríčineným traktorovými blokádami ciest 78 percent Grékov verí, že požiadavky farmárov sú primerané. Aj posledný generálny štrajk vo Francúzsku – čiastočne spustený plánmi prezidenta Sarkozyho dramaticky zredukovať počet učiteľov – podporuje 70 percent populácie.

Ako červená niť sa touto globálnou vlnou odporu vinie odmietanie logiky „výnimočnej politiky“, čo je termín, ktorý poľský politik Leszek Balcerowicz použil na podporu teórie, podľa ktorej v čase krízy môžu politici ignorovať legislatívne pravidlá a chvatne presadiť nepopulárne „reformy“. Tento trik sa stáva ošúchaným, ako nedávno zistila juhokórejská vláda. V decembri sa vládna strana pokúsila využiť krízu na pretlačenie veľmi kontroverznej dohody o voľnom obchode so Spojenými štátmi. Vedúc politiku zatvorených dverí do nových extrémov sa zákonodarcovia zamkli v rokovacej sále a zabarikádovali dvere lavicami, stoličkami a váľandami, aby mohli hlasovať v súkromí. Opoziční politici na túto hru nepristúpili: za pomoci kladív a elektrickej píly sa vlámali dnu a zahájili dvanásťdňový okupačný štrajk v parlamente. Hlasovanie sa odložilo a vytvoril sa priestor na hlbšiu diskusiu – čo znamenalo víťazstvo nového druhu „výnimočnej politiky“.

Tu v Kanade je politika výrazne menej naklonená užívateľom YouTube, napriek tomu však zostala prekvapujúco bohatá na udalosti. V októbri vyhrala národné voľby Konzervatívna strana na základe neveľmi ambiciózneho programu. O šesť týždňov neskôr náš toryovský predseda vlády v sebe našiel skrytého ideológa, keď predstavil návrh zákona o štátnom rozpočte, ktorý hodlal zbaviť pracovníkov vo verejnom sektore práva na štrajk a zrušiť verejné financovanie politických strán, pričom nepredvídal žiadne ekonomické stimuly. Opozičné strany odpovedali vytvorením historickej koalície, ktorej v ceste k moci zabránilo iba náhle rozpustenie parlamentu. Toryovci sa práve vrátili s prepísaným rozpočtom: obľúbené pravicové politiky kamsi zmizli a boli nahradené mnohorakými ekonomickými stimulmi.

Poučenie je zrejmé: vlády, ktoré chcú na krízu spôsobenú ideológiou voľného trhu odpovedať akceleráciou tej istej zdiskreditovanej agendy, sa nedožijú toho, aby o tom raz mohli rozprávať. Slovami talianskych študentov skandujúcich v uliciach: „My nebudeme platiť za vašu krízu!“

Naomi Kleinová je ocenená žurnalistka, nezávislá komentátorka a autorka medzinárodného bestselleru New York Times s názvom The Shock Doctrine: The Rise of Disaster Capitalism (september 2007). V minulosti napísala medzinárodné bestsellery No Logo: Taking Aim at the Grand Bullies a zbierku Fences and Windows: Dispatches from the Front Lines of the Globalization Debate (2002).

(Preložené zo stránky AlterNet/The Nation, preložil Daniel Borský)

Len pokoj, horšie to byť nemôže

Nedávno mi ponúkol spoluprácu žurnalista a prekladateľ Dano Borský. Od roku 1988 do 1998 pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a spravodajských agentúrach, okrem iného v novinách Verejnosť, Slobodný piatok, The Slovak Spectator, Chicago Tribune a v americkej tlačovej agentúre AP (Associated Press). Keď si pred desiatimi rokmi uvedomil, že to v médiách so slobodou a nezávislosťou neberú príliš vážne, zmenil povolanie a začal pracovať ako prekladateľ - v tejto profesii zotrval až dodnes. Dano mi bude pomáhať pri prekladaní zaujímavých článkov a textov, ktoré z časového hľadiska nestíham pokryť a sem-tam možno napíše aj nejaký vlastný komentár. Dnes zverejňujem jeho prvý článok - jedná sa o komentár, ktorý napísal po inaugurácii Baracka Obamu:

Zatiaľ čo sa médiá hemžia prognózami rôznych analytikov a komentátorov o tom, čo nového amerického prezidenta Baracka Obamu čaká a neminie, ja som oslávil tento nesporný historický medzník takpovediac z druhej strany. Večer po inaugurácii, keď už bolo isté, že Obamu na ceste do Bieleho Baráku nezastavila guľka šialeného reakcionára ani komplot všemocných vládnych agentúr v duchu najtemnejších tradícií americkej politiky, som si po dlhšom čase opäť vychutnal Fahrenheit 9/11, brilantný dokument mhohokrát oceneného nezávislého filmára Michaela Moorea.

Hoci bol nakrútený približne v polovici dvojitého mandátu odchádzajúceho prezidenta G. W. Busha, film je majstrovským sumárom jeho smutno-trpkého pôsobenia na poli americkej a svetovej politiky. Napokon, podstatná časť Bushových „vylomenín“ sa udiala počas jeho prvého funkčného obdobia. To druhé si väčšina ľudí na tejto planéte viac-menej odtrpela – niektorí doslovne, ostatní prenesene.

Film s neúprosnou logikou a postupnosťou rekapituluje najväčšie fiaská Bushovej prezidentúry: škandalózne zvolenie za hlavu štátu, ktoré by nebolo možné bez neoprávneného vyradenia tisícok Floridčanov čiernej pleti z voličských zoznamov a rovnako pochybného sčítania hlasov; nemenej podozrivý „dar z nebies“, ktorý 11. septembra 2001 znovu nakopol Bushovu rýchlo uvädajúcu politickú kariéru; následná krížová výprava proti terorizmu vedúca k prijatiu tzv. Vlasteneckého zákona, ktorý balancoval na samom pokraji ústavnosti a pre mnohých bežných Američanov sa stal malou no nepochybne užitočnou ukážkou toho, ako sa žije vo svete bez základných ľudských práv; vojnu-nevojnu v Afganistane, ktorá dodnes nepriniesla želaný efekt (t.j. dolapenie Usamu bin Ládina a elimináciu teroristického združenia Al-Kajdá), a napokon vôbec nie smiešnu vojnu v Iraku, ktorej dôvody boli vykonštruované natoľko nehorázne, že vedľa nich blednú aj Hitler, Göbbels a ich zámienka s podpálením Ríšskeho snemu.

Vďaka Mooreovmu vysoko nákazlivému sarkazmu je film často do popuku, hoci vlastne nie je veľmi načim (a na čom) sa smiať. Klasickou ukážkou tohto sarkazmu ako aj hĺbky Mooreovej investigatívnej práce je „bokovka“ Bushovej administratívy počas tzv. afgánskej ofenzívy spočívajúca v dosadení bábkového prezidenta a Bushovho kamoša Hamída Karzája, ktorý obratom schválil výstavbu plynovodu z Kaspického mora cez územie Afganistanu (kam sa hrabú Putin, Tymošenková a ich plynové šachy…).

Film divákovi umožňuje spätne pochopiť aj niektoré zaujímavé detaily, napríklad prečo sa Island ochotne pridal k tzv. Koalícii ochotných, ktorá Bushovi poslúžila ako krovie pre jeho útok na Irak. Po tom, čo vyšlo najavo, že ekonomiku Islandu v tom čase takmer výlučne živili pochybné investície do americkej realitnej bubliny, meno krajiny na zozname nie je až takou záhadou.

Predovšetkým však Moore dokumentuje, čoho všetkého je hŕstka ľudí schopných, aby si namastili vrecká a nadžgali gágory bez toho, aby sa starali o dôsledky svojho konania. Symptomatický je Mooreov komentár týkajúci sa Bushových podnikateľských aktivít: „Bush priviedol Arbusto ku krachu, rovnako ako každú inú spoločnosť, v ktorej sa kedy angažoval.“ Dnes, v čase začínajúcej svetovej hospodárskej krízy, sa žiada dodať: vrátane najsolventnejšej korporácie na svete, USA, s.r.o. Nedajte sa zmýliť, v tomto prípade sa slovko „obmedzená“ nevzťahuje na spoločnosť, ale na jej bývalého lídra. S trochou zveličenia sa dá povedať, že čo Bush priamo nepokazil, tam aspoň oddialil pozitívne riešenia o takmer celú dekádu, či už sa jedná o pristúpenie USA ku Kjótskemu protokolu alebo vyrovnanie sa s fenoménom známym ako Peak Oil, teda koniec dostupnosti lacnej ropy (akokoľvek nepravdepodobné sa to teraz može zdať).

Sledujúc Fahrenheit 9/11 si divák nevdojak uvedomí, v akej hlbokej kríze zanecháva Bush mladší Spojené štáty (že by dôsledok neuhasiteľnej túžby aspoň v niečom otca tromfnúť?). V každom prípade, Bush za sebou necháva aj jednu istotu – čokoľvek najbližšie štyri roky nastupujúci prezident v úrade urobí, neobamuje, lebo horšie to už azda ani nemôže byť.

Dobrou správou je, že Mooreov film napriek všetkej bezútešnej pravde ponúka aj vcelku jednoduchý recept, ktorým obyčajný človek môže prinútiť politikov, aby sa správali v súlade s tým, čo deklarujú; jeho nezabudnuteľné počiny zahŕňajú prenajatie si zmrzlinárskej dodávky, z ktorej ampliónu Moore jazdiac okolo Capitolu číta poslancom Vlastenecký zákon schválený bez toho, aby si ho vôbec prečítali, či verbovanie kongresmanov, aby poslali svojich synov slúžiť do Iraku. Inými slovami, len vernosť zdravému rozumu a neustála kontrola občanov dokážu politikov prinútiť, aby sa správali slušne a zodpovedne. A to je poznanie, ktoré je na počiatku Obamovho mandátu dôležitejšie, než čokoľvek iné – nielen v Amerike ale aj na Slovensku. (Daniel Borský, autor článku je publicista)

Vyhrajú izraelské voľby pravicoví extrémisti?

Pre masaker v Gaze sa izraelská vláda rozhodla predovšetkým z vnútropolitických dôvodov. Išlo výlučne o volebnú kampaň a udržanie moci. Tzipi Livniová, ministerka zahraničných vecí a stranícka šéfka Kadimy spolu s Ehudom Barakom, ministrom obrany a šéfom Labour Party mali jeden hlavný motív - ako môžu poraziť v nadchádzajúcich voľbách 10. februára pravicového extrémistu a vojnového štváča Benjamina Netanyahua a siofašistu Avigora Liebermanna? Preto museli samých seba vykresliť ako hrdinov a ukázať svoju silu prostredníctvom krviprelievania v Gaze. To je jediný dôvod. Pre toto zomrelo 1355 palestínskych civilistov, medzi nimi 417 detí a bolo zranených 5500 nevinných ľudí. Genocída kvôli volebnej kampani!

Vnútropolitická situácia v Izraeli sa riadi predovšetkým bezpečnostnou hystériou a všetky politické strany sa predbiehajú v tom, kto dokáže zakročiť ešte tvrdšie proti Palestínčanom a špeciálne proti Hamasu. Preto boli vládne strany Kadima a Labour "nútené" začať vojnu, aby v porovnaní s pravicovými extrémistami nevyzerali slabí a ústupčiví. Je neuveriteľné, že kvôli voľbám muselo zomrieť toľko nevinných mužov, žien a detí.

Ani po bombardovaní Gazy a vtrhnutí izraelských vojsk do palestínskych teritórii nie je Izrael "bezpečnejší". Práve naopak. Hamas porazená nebola a vystreľovaniu rakiet rakiet sa tiež nepodarilo zabrániť. Z vojenského hľadiska sa jedná o opätovnú porážku Izraela, rovnako ako v Libanonskej vojne v roku 2006. Presne tak, ako bola vtedy posilnená Hizballáh, sa teraz prehĺbila solidarita palestínskeho obyvateľstva s Hamasom. A čo je ešte oveľa horšie - keďže 50 percent obyvateľstva Gazy nemá viac ako 15 rokov a títo mladiství sa museli prizerať vraždeniu svojich rodín a zničeniu svojich domovov, vyrastie celá generácia, ktorá bude voči Izraelu prechovávať pochopiteľnú nenávisť. Na túto genocídu počas najbližších 60 rokov nezabudne ani jeden mladý Palestínčan. Ako može niekto za takýchto okolností dúfať v mier? Všetko toto len preto, aby si strany krátkodobo získali podporu izraelského obyvateľstva?

Politici majú veľmi krátky časový horizont, siaha len po nasledujúce voľby. Na následky svojej zločineckej politiky vôbec nemyslia. To je aj u nás tak. Keďže útok proti Gaze z hľadiska bezpečnostnej politiky nepriniesol nič, motív je jasný - volebná taktika pred hlasovaním do Knessetu. Izraelskému obyvateľstvu nič nehrozilo, keďže Hamas do novembra 2008 dodržiavala dohodnuté prímerie. Bola to izraelská vláda, ktorá prímerie porušila, keď 4. novembra nechala zavraždiť šiestich členov Hamasu vojenským komandom. Hamas na toto zareagovala znovuzahájením raketového ostreľovania. Jednalo sa o cielenú provokáciu, ktorá bola využitá ako dôvod pre začatie vojenskej operácie. Ale bez ohľadu na to, aké dôvody viedli k vojne, svetovej verejnosti bola týmto útokom na bezbranných civilistov odhalená skutočná tvár zločineckej izraelskej politiky voci Palestínčanom. Preto sú Livniová a Barak jednoznačne vojnoví zločinci, ktorí obzvlášť zavrhnutiahodným spôsobom nechali zavraždiť tisíce ľudí a ktorí preto patria pred medzinárodný vojenský tribunál.

Vyhrajú pravicoví extrémisti?

Podľa posledných prieskumov možno pri voľbách do Knessetu očakávať veľmi tesné výsledky. Likud má v parlamente už len náskok dvoch miest a fašistickej strane Avigdora Liebermana stále stúpajú preferencie. Do prieskumu sa zapojilo 1000 respondentov, dvakrát toľko ako býva zvykom, a výsledky ukazujú, že jeho strana by mohla získať 18 miest. Ak sa týmto prieskumom dá veriť, tak strana Labour skončí na štvrtom mieste a získa len 14 mandátov, čo by bol najnižší výsledok v straníckej histórii.

Likud pravdepodobne tesne voľby vyhrá a pravičiarsky vojnový štváč Netanyahu sa stane ďalším predsedom vlády v koalícii. Šance pre Livninu Kadimu stať sa najsilnejšou stranou sú veľmi malé. Podľa ďalšieho prieskumu vykonaného Dahaf Polling Intitutes získa Likud 25 mandátov, Kadima 23, Yisrael Beiteinu sa stane treťou najsilnejšou stranou s 19 poslancami a Labour získa len 16. Nasledujú Shas s 10 mandátmi, United Torah Judaism so šiestimi, Meretz s piatimi a Hadash so štyrmi mandátmi, rovnako ako National Union. Arabské strany Habayit Hayehundi a United Arab List-Ta'al získaju po 3 mandáty a Balad bude môcť delegovať dvoch poslancov.

Podľa prieskumu Jerusalem Post/Smith Research získajú pravicoví extrémisti celkovo 65 poslancov a ľavičiari (haha) 55. To znamená, že plán, podľa ktorého mali byť "ľavicové" strany vďaka vojne v Gaze vykreslené ako hrdinovia, ktorí sa neboja tvrdo zakročiť, asi ani tak veľmi nevyšiel. Tzipi Livniová si je svojou vecou však ešte stále istá, pretože prieskumy jej strany indikujú jednomandátový náskok: "Napriek prekážkam zvíťazím. Jedná sa o historickú príležitosť a verím, že verejnosť ju využije. Švih minulých týždňov nám prinesie víťazstvo." Ako sa voliči v Izraeli skutočne rozhodnú, budeme vedieť v utorok.

Dodatok (8.2.2009):
Benjamin Netanyahu povedal, že ak bude zvolený za predsedu vlády, tak v prvom rade "zneškodní iránsku hrozbu raz a navždy." Aaron Miller, bývalý najvyšší analytik amerického ministerstva zahraničných vecí v piatok vyhlásil, že Netanyahu by bol schopný presvedčiť Baracka Obamu o nevyhnutnosti vojenského útoku za cieľom zastaviť iránsky atómový program.

"Izraelčania budú tlačiť na Washington, aby zabezpečil, že Irán nepríde až tak ďaleko. A ak sa to nepodarí, tak sami vykonajú vojenský útok," citovala Millera spravodajská agentúra Reuters. Miller slúžil aj ako bývalý vyslanec USA pre Blízky východ a v súčasnosti pracuje pre Woodrow Wilson Center. Ďalej povedal: "Ak prezident a medzinárodné spoločenstvo nezakročia, budú to musieť urobiť Izraelčania." Izrael je jediná krajina na Blízkom východe, ktorá disponuje minimálne 150 atómovými bombami. Okrem toho sa lídri všetkých dôležitých politických strán počas volebnej kampane vyhrážali smerom k Iránu, že povedú útočnú vojnu.

Komentár: Je neuveriteľné, akou drzosťou Izrael neustále ohrozuje Irán a šíri lži o tejto krajine, napriek tomu, že Irán podpísal zmluvu o nešírení atómových zbraní, že preukázateľne nepracuje na ich vývoji, a že pravidelne povoľuje inšpekcie OSN. To všetko na rozdiel od Izraela, ktorý skutočne disponuje atómovými bombami, ohrozuje nimi všetkých susedov, zmluvu nepodpísal a odmieta inšpekcie svojho atómového zariadenia v Dimone. Táto jednostrannosť a dvojitá morálka západu je jednoducho neznesiteľná. (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)

Možné dopady finančnej krízy na Slovensko

Pred niekoľkými dňami ma jeden kolega upozornil na zaujímavý článok ohľadom finančnej krízy na stránke Bádateľ.sk. Aj keď sa jedná o globálnu tému, obsah sa sústredí predovšetkým na možný vývoj krízy v roku 2009 na Slovensku. Autor v obsiahlom článku na začiatku v krátkosti oboznamuje čitateľov s doterajšími udalosťami a následne analyzuje možné scenáre vplyvu finančnej krízy na súkromný a verejný sektor na Slovensku ako aj na rôzne iné oblasti a ekonomické ukazovatele ako infláciu, nezamestnanosť a HDP. V závere autor prezentuje svojich šesť odporúčaní (pre každého), ktorými možno minimalizovať nepriaznivé dopady finančnej krízy na seba a svoje najbližšie okolie.

Úryvok zo záveru: "Do budúcnosti sa v žiadnom prípade netreba dívať s obavami alebo pesimizmom. Nakoniec predsa platí, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho nového. Dúfam, že koniec súčasnej epochy je koncom obdobia chamtivosti, špekulácií a snáh o vlastný prospech na úkor všetkých ostatných. Prechod bude zrejme tvrdý a pre mnohých bolestivý. Zároveň sa ale teším na novú éru skutočného rozvoja tvorivého ľudského ducha, keď po prekonaní obdobia dnešného individualizmu a bezohľadnej konkurencie vstúpime do éry tvorivej kooperácie. Pevne verím, že budúci vývoj sa bude uberať práve týmto smerom."

• Čo môže očakávať Slovensko od finančnej krízy v roku 2009? (Bádateľ.sk)