Odhalené tajomstvo Lusitánie

Jej potopenie si vyžiadalo takmer 1200 životov a vyvolalo pobúrenie, ktoré vtiahlo Spojené štáty do prvej svetovej vojny. Teraz sa však potápačom podarilo odhaliť temné tajomstvo nákladu, ktorý so sebou niesla Lusitánia na svojej poslednej plavbe v máji 1915. Bojové prostriedky, ktoré našli vo vnútrajšku lode, ukazujú, že Nemci mali pravdu so svojim tvrdením, že loď prevážala vojenské materiály a že tým pádom bola legitímnym cieľom vojenského útoku. Parník Lusitánia, ktorý bol na ceste z New Yorku do Liverpoolu, bol potopený ponorkou osem míľ pred írskym pobrežím.

Pridržiavajúc sa tvrdenia, že Lusitánia prepravovala výlučne cestujúcich, Briti krátko po útoku začali označovať Nemcov za "pirátskych húnov", ktorí chladnokrvne zmasakrovali civilistov. Katastrofa sa využila na stupňovanie protinemeckej nálady predovšetkým v Spojených štátoch, odkiaľ pochádzalo 128 z celkovo 1198 obetí. Medzi nimi bolo 100 mŕtvych detí, pričom mnohé z nich nemali ani dva roky. Robert Lansing, minister zahraničných vecí USA neskôr napísal, že potopenie mu dodalo "presvedčenie okamžite sa stať spojencom Veľkej Británie." Američanom boli dokonca podávané falošné informácie, podľa ktorých bol nemeckým deťom v školách udelený deň voľna, aby oslavovali potopenie Lusitánie.

Lodné neštastie inšpirovalo množstvo náborových plagátov, ktoré žiadali pomstu za obete. Na jednom známom bolo vidieť mladú, potápajúcu sa matku so svojim bábätkom v náručí. V spodnej časti plagátu bolo napísané "Enlist" (prihlás sa do armády). O dva roky neskôr sa Američania pripojili k spojencom - rozhodnutie, ktoré okamžite obrátilo vojnu v neprospech Nemecka.

Potápačský tím odhaduje, že v sa vo vraku Lusitánie, 300 stôp pod hladinou mora, nachádzajú približne 4 milióny kusov nábojov typu Remington .303, vyrobených v Spojených štátoch. Nemci stále trvali na tom, že Lusitánia, vtedy najrýchlejšia loď v severnom Atlantickom oceáne, bola používaná na prelamovanie blokády, ktorú Berlín udržiaval okolo Britských ostrovov od vypuknutia vojnového stavu v auguste 1914.

Winston Churchill, vtedajší prvý lord admirality, bol dlho upodozrievaný z toho, že vedel viac o okolnostiach a pozadí útoku. Krátko pred potopením Lusitánie napísal list, v ktorom zdôraznil , že by privítal útoky nemeckých ponoriek. Napísal: "Je veľmi dôležité prilákať neutrálnu lodnú dopravu k nášmu pobrežiu za účelom zapletenia Spojených štátov a Nemecka do sporu." Ďalej hovorí: "My chceme ten dopravný ruch - čím viac, tým lepšie. A ak sa niektorým lodiam niečo stane, o to lepšie."

Hampton Sides, redaktor amerického časopisu Men's Vouge, bol svedkom nálezu potápačov. Hovorí: "Sú to náboje, ktoré boli vyrobené za účelom zabíjania Nemcov v prvej svetovej vojne - náboje, ktorých existenciu na palube Lusitánie dlhodobo popierali britskí štátni predstavitelia vo Whitehall a Američania vo Washingtone."

Nález by mohol pomôcť aj vysvetliť, prečo sa 236-metrová Lusitánia potopila behom 18 minút po tom, ako ju zasiahlo jediné nemecké torpédo. Niektorí zo 767 ľudí, ktorí neštastie prežili, si spomínali na druhý výbuch, ktorý mohol byť spôsobený práve muníciou, ktorá bola uložená v nákladných priestoroch pod palubou. Gregg Bemis, americký obchodník, ktorý vlastní vrak Lusitánie a financuje bádacie práce, je presvedčený, že "tie 4 milióny nábojov typu .303 neboli len nejaké zásoby pre poľovníkov."

"Teraz, keď sme to našli, Briti nemôžu už viac popierať, že na lodi sa prepravovali náboje. Teraz sa naskytá otázka, čo všetko iné sa pod palubou ešte nachádza." "V nechladenom skladovom priestore boli uložené tony materiálu, ktoré boli pochybne označené ako syr, maslo a ustrice." "Vždy som mal pocit, že sa v skladových priestoroch nachádzalo veľké množstvo výbušnín - náboje, pušný prach, strelná bavlna - ktoré detonovali po zásahu torpédom a v dôsledku prívalu vody. Kvôli tomu sa loď potopila." Pán Bemis plánuje na budúci rok (2009, pozn. prekladateľa) uskutočniť ďalšie potápačské práce v rámci podrobného výskumu vraku, ktorý sa nachádza pred pobrežím Country Cork. (Preložené zo stránky DailyMail.co.uk)

Komentár: Podľa všetkého sa americká a britská vláda s veľkým záujmom pričinili o potopenie Lusitánie a takmer 1200 vlastných občanov, aby mohli Nemcov vykresliť ako vrahov civilistov a tým vyvolať vo vlastnom obyvateľstve protinemecké nálady, ktoré viedli k zatiahnutiu Spojených štátov do vojny. Odkrytie tejto lži spolu s nálezom munície ukazujú, že nesmieme veriť a musíme zákonite pochybovať o oficiálnych vysvetleniach historických udalostí a stále ich preverovať. Predovšetkým tie, ktoré nám sú predkladané ako odôvodnenia vojenských akcií, sú väčšinou falošné, pretože sú stále písané "víťazmi" vo vlastný prospech.

Cielená provokácia a potopenie Lusitánie za cieľom zatiahnutia Ameriky do I. svetovej vojny sa môže bez problémov začleniť do ostatných príčin vojen. Útok Japoncov na Pearl Harbor ako dôvod na vstup Ameriky do II. svetovej vojny (cielene provokované a dopustené), útok Severného Vietnamu na americkú vojenskú loď v Tonkinskom zálive ako príčina Vietnamskej vojny (nikdy sa nestal) a útok Bin Ládina so svojimi 19 arabskými pomocníkmi ako odôvodnenie prepadnutia Afganistanu a Iraku (zinscenovali to sami) - to sú všetko historické falzifikáty, klamstvá a dokonca zinscenované udalosti, ktorými sa v obyvateľstve vyvolá vojenská nálada a vytvorí odôvodnenie pre vojenské akcie.

Môžeme rátať s tým, že ďalšia vojna bude vyprovokovaná rovnakým spôsobom, zinscenovaná a podložená falošným odôvodnením "zaútočili na nás". Nič nie je v skutočnosti tak, ako sa nám to zdá a ako sa nám to pokúša propaganda predať. "História je lož, na ktorej sa zhodli historici!" (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)